Výstava predstavuje prierez autorovou tvorbou s dôrazom na belujskú hrnčinu, ktorú svojím vkladom zachoval pre súčasné generácie ako živé dedičstvo. Zároveň otvára otázky, aké miesto má práca s tradičným ornamentom a starými technologickými postupmi v dnešnom svete.
Kurátor: Tomáš Mikolaj
Láska k životu i umeleckému remeslu ho sprevádzajú od detstva. Krásu materiálu a jeho výtvarnú hodnotu začal vnímať cez zberateľstvo, čo ho priviedlo až k štúdiu odboru reštaurátorstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Keramiku spoznal vďaka svojej manželke, absolventke strednej umeleckopriemyselnej školy. V začiatkoch reštauroval poškodené keramické predmety a vyrábal technologické kópie, najprv habánskej majoliky a protomajoliky. Táto náročná škola, ktorá mu nahrádzala chýbajúcu učňovskú prax, ho posúvala k tvorivému zhodnocovaniu objavených poznatkov.
V Slovenskom národnom múzeu – Etnografickom múzeu v Martine ho na prelome 90. rokov zaujal národopisný prehľad keramickej výroby Slovenska a v rámci neho najviac belujská a pukanecká hrnčina. K týmto regionálnym typom tradičnej keramiky si naštudoval literatúru i zachované zbierky a sám, keďže na aktívnych nositeľov v tom čase už nenatrafil, si vyvinul aj výrobný postup. Poznanie si prehlboval reštaurovaním zbierkových predmetov zo slovenských múzeí.
Z tradičných druhov keramiky realizoval okrem pozdišovskej všetky. Dnes tvorí gro jeho práce Beluj. V okolí tejto obce sa už v 17. storočí obyvatelia živili aj hrnčiarstvom, pričom ich tovar bol vyhľadávaný. Predmety z červenej hliny po zavädnutí bielili hlinkou, dokončili pásikovaním, lepili na ne uchá. Nakoniec tuhší výrobok vyzdobili rytím, ktoré využívalo kontrast nanesenej bielej a spodnej červenej vrstvy. Rytím ohraničené plôšky následne hrnčiari maľovali farebnými hlinkami – červenou, okrovou, tmavohnedou burelovou a prifarbenou žltou. Po usušení a prvom výpale nasledovala zelená glazúra na lístkoch a rozvilinách, celkové glazovanie jemne tónovanou priehľadnou glazúrou a druhý výpal. Tento proces študoval aj Štefan Mlích. Skúšal a dolaďoval kvalitu hliny, farebných hliniek a glazúr, hľadal ideálne tvary nádob, uchopoval krásu tradičných motívov a tvorivo ich aplikoval do vlastnej tvorby.
Práve práca s ornamentmi a motívmi je preňho najväčšou tvorivou výzvou. Snaží sa rekonštruovať ich na východiskový, čistejší tvar, ktorý okrem estetickej roviny ukrýva aj symbolické a filozofické odkazy.
V samotnej kompozícii používa prvky, ktoré sa v belujskej hrnčine vyskytovali bežne, no obmieňa ich a rozvíja spôsobom bližším dnešku. Základné motívy obohacuje o originálne geometrické členenie a dotváranie plôch. Pridáva figurálne a zvieracie motívy, drobné prvky či recesijné detaily z historických umeleckých slohov, z iných druhov tradičnej keramiky, ale aj súčasnosti.
Najzachovalejšiu časť belujskej keramiky v zbierkach slovenských múzeí tvoria krčahy a džbánky s charakteristickým plieckom určeným na príležitostné nápisy. Hoci sa tomuto tradičnému sortimentu venuje aj Štefan Mlích, jeho tvorivému naturelu najviac konvenujú misy a taniere. Ich široké dná a rozľahlé steny mu poskytujú priestor na rozvíjanie ornamentálnych kompozícií a osobitého výtvarného výrazu. Žiaden motív či príbeh, ktorý kreslí na keramiku, nie je náhodný a pohľad na výsledné dielo musí vyvolávať v ňom i v ľuďoch príjemný pocit.
