Výstava ako autonómny formát kultúrnej produkcie sa v posledných rokoch dostáva stále viac do pozornosti mladšej generácie kurátorov, teoretikov umenia, ale aj umelcov. Často sa v tomto kontexte hovorí o diskurzívnom obrate: historický pohyb umenia sa už nevníma ako postupnosť umeleckých štýlov alebo významných umelcov a diel, ale ako kontinuum výstavných praktík a kurátorských stratégií.
Kurátori výstav sú v tomto procese často považovaní za hlavných aktérov, pretože práve oni rozhodujú o výbere diel a spôsobe ich interpretácie a prezentácie. Tým zároveň ovplyvňujú aj to ako je umenie chápané a zapisované do dejín.
Na druhej strane dizajnéri a architekti výstav sa do tejto diskusie zapájajú v menšej miere. Ich príspevok k diskurzívnemu obratu je teda menej priamy, ale stále kľúčový, pretože formuje prvý dojem a celkový divácky zážitok. Architektonický rámec, priestorové usporiadanie, grafický vizuál či vizuálna identita výstav sú dnes, zdá sa, už neoddeliteľnou súčasťou kurátorských naratívov.
Tvorbu Lucie Gamanovej sledujem pozorne od čias jej magisterského štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a naše cesty sa prelínali a dodnes prelínajú vo viacerých spoluprácach. Jej aktuálnu výstavu (a súčasne dizertačnú prácu) Od popisky k priestoru vnímam ako prirodzené vyústenie jej dlhodobého uvažovania o možnostiach a limitoch tvorby výstav v našom domácom kontexte.
Téma výstavy – jej objektu i diváckeho subjektu bola koniec-koncov latentne prítomná už v jej diplomovej práci (Šperk ako niečo, 2018), navrhnutej do komorného priestoru Galérie NOVA, ktorú som kurátorsky zastrešovala. Zázemie v oblasti vizuálnej komunikácie (grafický a priestorový dizajn) ju k priestorovej koncepcii a vizuálnej identite výstav však čoraz častejšie privádza aj v jej súčasnej praxi.
Ak sú výstavy živými dokumentmi, ktoré dnes formujú dejiny umenia, potom každá nezdokumentovaná skúsenosť je stratou. Práve v tomto zmysle môže byť aktuálna výstava cenným zdrojom informácií a inšpirácie pre všetkých, ktorí hľadajú svoje miesto v tomto dynamickom a premenlivom poli. Lucia Gamanová nám prostredníctvom audiozáznamov a ich prepisov sprístupňuje skúsenosti a poznatky, ktoré zväčša zanikajú v individuálnych dejinách jednotlivcov.
Témou výstavy je teda samotná výstava. Je to pozvánka do sveta, kde sa hranice medzi slovom a priestorom rozplývajú. Slová sa stávajú priestorom a priestor naratívom. Návštevníci sú vedení audio-nahrávkami – hlasmi kurátorov, teoretikov umenia, architektov a dizajnérov – , ktoré prinášajú osobné skúsenosti a reflexie týkajúce sa často strastiplných podôb vystavovania na Slovensku. Hlasové záznamy sa dajú interpretovať aj ako echo minulých výstav, ktoré tu na okamih nachádzajú svoje miesto v prítomnosti.
Ústredným prvkom výstavy je autorská kniha – atlas – základný navigačný nástroj a zdroj informácií, ktorý návštevníkom ponúka možnosť hlbšieho ponorenia sa do témy. Abecedne zoradené heslá a pojmy, týkajúce sa rôznych aspektov vystavovania a výstavného dizajnu sú okomentované prepisom niektorých zaznamenaných výpovedí oslovených respondentov.
Celému priestoru dominuje zvlnená stena – akýsi efemérny paraván z recyklovaného papiera a recyklovateľného pletiva. Ten nie je iba funkčným prvkom deliacim priestor, ale aj dizajnérskym objektom a zároveň motívom, ktorý symbolizuje prechod – od popisky k priestoru, od slov k skutkom, od myšlienky k materiálu. Je to bariéra, ktorá nás pozýva k prekročeniu, k objavovaniu, k prehodnoteniu toho čo považujeme za známe.
Od popisky k priestoru je teda viac než len výstava; je to experiment, dialóg, výzva. Je to pozvanie k pohybu, k zmene perspektívy a k novému vnímaniu umenia a priestoru, ktorý ho obklopuje.
Kurátorka Naďa Kančevová
