V sedemdesiatych rokoch minulého storočia som sa minimálne dva roky venoval výlučne kresbe. Vznikli tak veľkoformátové práce spodobujúce papier. Papier pokrčený, skladaný, pretrhaný. Boli to kresby deformovaného papiera na hladkej papierovej ploche. Jiří Valoch tieto kresby vnímal v intenciách súdobých analytických tendencií (v Taliansku) či v intenciách „hand made“ (v Nemecku). Pre mňa sa však začalo obdobie zrakového klamu (trompe l‘oeil), ktoré trvá dodnes.
V kresbách som sporadicky pokračoval, ale princíp spodobovania (mimesis) som rozšíril na zobrazovanie plátna na plátne, zobrazovanie maľby (metamaľby) a tak podobne. Zo spomínaného „papierového“ obdobia mi zostali námety a prípravy, ktoré zväčša v definitívnej verzii neskončili. Po rokoch som sa k nim vrátil a pod metafororickým názvom „Mezi kamenem a sochou“ zrealizoval 20 dielny cyklus olejomalieb na plátne. Na výstave, láskavému divákovi, časť z nich predkladám. Mimochodom autorom metafory je Jiří Valoch. Len na pripomenutie, niečo podobné som zrealizoval v kresbe v r. 1982. (Mezi klamem a zdáním).
K časovej preskačke iba toľko: keď sa nedáme znásilňovať predstavou lineárneho vývoja, pokojne môžeme argumentovať príkladmi: definitívna verzia Zrzavého Kleopatry vznikla až po tridsiatich rokoch, alebo najcharakteristickejšie „fóry“ René Magritta, ktoré tvoria interiér Casina Knokke v Belgicku sú pospájané bez ohľadu na časové rozdielnosti. Z našich končín pripomeniem Otisa Lauberta, ktorý so svojim tímom slobodne oživuje i dávnejšie „idey“.
Nové je to, na čo sme stihli zabudnúť.
Výstavu uvedie autor Milan Bočkay.
