Daniel Boschung / Kartografia tvárí

Daniel Boschung (1959, Švajčiarsko) sa ako umelec zameriava na interakciu medzi človekom a strojmi a na prechod z analogového do digitálneho sveta. Pred začiatkom svojej umeleckej kariéry pracoval ako reklamný fotograf a fotoreportér. Jeho diela boli medzi inými publikované v Bilanz, Manager Magazin a Geo-Saison. Mnohé z jeho reklamných kampaní získali ocenenia v rôznych súťažiach - domácich aj zahraničných.

Boschung momentálne pracuje ako rezidentný umelec na ETH Zürich. Spolu s profesorom Ernstom Hafenom, vedúcim fakulty biológie, a jeho študentami pomáha Boschung zavádzať nové spôsoby, akými iniciovať a komunikovať o vedeckých výskumoch. Jedným z ich najväčších projektov je zakomponovať do vedy občanov.

S neziskovou kooparetívou osobných dát mitdata vytvárajú model, v ktorom budú občania vedieť získavať svoje digitálne dáta späť. Budú mať právo kontrolovať svoje vlastné osobné dáta a tým pádom sa ekonómia osobných dár demokratizuje.

V projekte „Kartografia tvárí“ Boschung skúma, ako ľudia reagujú na portréty zhotovené priemyselnými robotmi. Mapuje tváre, ale namiesto toho, aby obrazy fotografoval sám, deleguje prácu na priemyselného robota ABB riadeného kontrolným softvérom zhotoveným špeciálne na túto úlohu. Každý obraz pozostáva z okolo 600 jednotlivých fotografii veľkosti 900 miliónov pixelov. Technickým aspektom fotografii je preto ich schopnosť nestrácať pri pohľade zblízka ostrosť. Práve naopak, fotografie odhaľujú stále viac a viac detailov – sú drsné a neľútostné.

Boschung na fotografovanie použil fotoaparát Canon EOS Mark ll so 180mm makro šošovkou, ktorú pretransformoval na telecentrickú šošovku. Na prácu s bleskom využíval Scoro S 32000 RFS 2 od Broncolor, jeden z mála generátorov blesku schopných poradiť si s tak výnimočnými nárokmi. Boschungovými požiadavkami boli krátka frekvencia blesku, stála teplota svetla a krátke cykly nabíjania. Iné bleskové svetlá majú tendenciu sa prehrievať, musia sa chladiť sáčkami s ľadom a majú premenlivé farebné spektrum.

Proces tvorenia portrétov bol náročný: ľudia museli sedieť viac-menej bez pohybu po dobu 30 minút. Preto autor využil staršie kadernícke kreslo, v ktorom mohol hlavu modela zafixovať.

Výsledkom sú hyperrealistické portréty, na ktorých sa strnisko mení na lesný porast, vráska na kaňon a nosné dierky na jaskyňu. Tieto krajiny tvárí majú na pozorovateľa prekvapivý dopad: fotografie znervózňujú a desia. Emócie na tvárach chýbajú úplne, pretože zhotoviť makro fotografiu trvá 30 minút. To vytvára v pozorovateľovi vnútorný konflikt, dilemu: inštinkt varuje, že „niečo nie je v poriadku“, zatiaľ čo myseľ považuje portrét vďaka bohatým detailom za reálny.