Zvuk neďalekého staveniska utícha, robotníci končia dennú šichtu a Martin ostáva sám s výhľadom na panorámu mauzóleí, v ktorých naveky odpočívajú najobávanejší drogoví baróni Mexika. Film sa zdržiava na prahu násilia. Odmietajúc uchýliť sa ku grafickým obrazom, ktorými nás horúčkovito zaplavujú médiá, nás Almada žiada, aby sme sa pozastavili vo chvíli, keď násilie práve zanechalo svoju jazvu a zostáva prítomné. Jej kamera vstupuje do intímnej a všednej rutiny nášho sveta s trpezlivosťou, pokorou a nehou.