Cinéma vérité – nový prístup ku skutočnosti?

V roku 1960 nastal v kinematografii technologický obrat a umožnil nakrúcať filmy takmer komukoľvek. V priebehu 60. rokov 20. storočia finančná dostupnosť ľahkých 16-milimetrových kamier, citlivejšia filmová surovina a zvukové nahrávacie zariadenie Nagra podmienili vznik nových dokumentárnych filmov. Zrazu sa nakrúcalo nielen na uliciach, počas politických demonštrácií, ale i v zákulisí politických mítingov, na koncertoch aj po koncertoch populárnych skupín, v továrňach aj v domácnostiach. Pozorovanie viditeľnej skutočnosti dopĺňali ankety, rozhovory, živé názory náhodných okoloidúcich, ale aj výpovede verejných činiteľov. V prednáške sa pozrieme na to, ako direct cinema a cinéma vérité ovplyvnili náš vzťah k filmovej autenticite, ale aj na to, ako pozmenili estetiku dokumentárnych filmov.

Parížsky máj (Le Joli mai), Francúzsko, 1963, 154 min.
Réžia: Chris Marker, Pierre Lhomme
Hrajú: Simone Signoret (komentár), Yves Montand (komentár), Chris Marker (anketár)

Sociologická filmová anketa medzi obyvateľmi Paríža bola nakrúcaná v máji roku 1962, potom, ako évianské dohody ukončili alžírsku vojnu. Išlo o prvý mierový mesiac po siedmich rokoch. Film sa snaží dostať čo najbližšie k bežným ľuďom z ulice a zistiť, čo robia, čím a ako žijú, o čom rozmýšľajú. Pred našimi očami sa pomaly, krok za krokom vynára portrét obyvateľov jedného mesta, jednej krajiny. Parížsky máj bol do francúzskych kín uvedený 1. mája 1963.