Ako vždy je to ponuka naladiť sa, nechať pôsobiť jednotlivosti v celku a nájsť hlas, ktorý sa prihovára iba vám. Nie je to však tak, že by Lehocká nehovorila, naopak veľmi presne sa snaží pomenovať svet okolo nej i nás. Využíva „obyčajné“ materiály a techniky – sadru, prírodniny, mince, odliatky, textilné objekty, vyšíva, tvaruje kombinuje spriada, počúva to vnútorné pnutie a ladí všetko dohromady tak, aby predmety našli svoje presné a správne miesto. Výsledná priestorová socha Bez názvu nie je autobiografickou spoveďou autorky, ale metaforou sveta a jeho aktuálneho prežívania.
Stena je ukladaná do riadkov ako text alebo notový záznam. Autorka ju však nepíše zľava doprava, vzniká od strednej linky–to je tá kostra, z ktorej ju buduje, ale aj kde vzniká výsledok. Pre každú inštaláciu hľadá jednu konkrétnu vec, ktorá odráža priestor, kontext alebo čas–ich výnimočnosť. Pre národnú galériu je to snaha povedať niečo bytostné o národnom tak, aby to nebol odkaz na rurálnu tradíciu. Nájsť adekvátny obsah a spôsob, ako vyjadriť vlastenectvo, domov, národné, vlastné.
Kurátorka: Alexandra Kusá
Dielo je originálnou súčasťou projektu Monumentálky. Dotvorenie architektúry výtvarnými dielami.
