William Ropp (FR): Rozcestník

Roppova nová zbierka je oslobodená od realizmu či banality. Tváre nemajú nič spoločné s portrétmi, aj keď je platí, že väčšinou sú statické, niekedy dokonca fotené spredu a zblízka na neutrálnom, jednofarebnom pozadí (brečtan, trávnik, stena) s minimalistickým usporiadaním scény, ktoré by mohlo (iba v tomto ohľade) vyvolať dojem fotky z automatu, čo je najinformatívnejšia a najrealistickejšia forma portrétovania.

Je tiež pravda, že tieto presné, svetelné podobizne, zobrazené v krémových poltónoch a zahalené v tmavých tkaninách, ešte väčšmi pripomínajú maľby a celú históriu výtvarného portrétu. Celú históriu, pretože tieto práce obsahujú a niekedy úchvatným spôsobom kombinujú kódy mnohých rôznych období, štýlov a slávnych maliarov. Niektoré tváre zrkadlia pokojnú krásu a neoklasicistickú jednoduchosť v štýle Ingresa, zatiaľ čo iné zachytávajú panenskú jemnosť Botticelliho Venuše, niektoré zobrazujú tajomnú nevinnosť a čistotu Vermeerovho obrazu Dievča s perlou, iné jemnú vznešenosť Leonardovej Mony Lisy či Dámy s hranostajom…

Do určitej miery je to obrazová estetika nových farebných fotografií, ktorá objasňuje a posilňuje odkaz na kresťanské a z legiend vychádzajúce metafory (vytvorené alebo používané maliarstvom), čo do určitej miery taktiež prispieva k tomuto výkladu. Používaním oslabených, dokonca až neprirodzených farieb prikladá väčší význam realite a téme. A prvýkrát sa zdá, že v niektorých Roppových fotografiách akoby modely pod maskou dýchali, a dokonca sme schopní zahliadnuť ľudí za rolou, ktorú im autor prisúdil. Ich krása, či už živočíšna alebo duchovná, je zároveň aj svetská.