Autori: Kurt Gebauer, Kata Kissoczy, Patrícia Koyšová, Lubo Mikle, Luděk Míšek, Filip Sabol, Dionýz Troskó
Pestovanie tradície nie je ľahkou disciplínou. Ak na začiatku funguje energia zvedavosti a entuziazmu z nového, tak vytrvať v začatom, potrebuje omnoho viac záložných zdrojov. Jeden z nich je viera, že to má zmysel.
Keď pred desiatimi rokmi Katarína Kissoczy otvárala prvý ročník medzinárodného šperkárskeho a sochárskeho sympózia, chcela predovšetkým jedno - nenechať umelecké dedičstvo rodičovského domu na Gorazdovej ulici zaniknúť. Nielen ako miesta tvorivého pôsobenia jej matky Erny Masarovičovej, významnej sochárky slovenskej povojnovej moderny, ale aj domu s výnimočnou modernistickou architektúrou z konca šesťdesiatych rokov, s priznaným obdivom k brutalizmu vychádzajúceho z Le Corbusierových ideí.
Od roku 2009 sa teda na prelome leta a jesene pravidelne zaplní dom, ateliér a záhrada umelcami – šperkármi, sochármi, maliarmi, fotografmi a hudobníkmi. Takto sa umelecké dedičstvo neoživuje iba v udržiavaní spomienky, ale v autentickom tvorivom procese. Zároveň je aj obnovením tradície, v našom prostredí rozšírenej praxe organizovania exteriérových výstav a sochárskych sympózií.
Sympóziu a jej organizátorom sa podarilo stať samozrejmou súčasťou domácej výtvarnej scény. Vyhľadávaným dátumom v kalendári, kedy sa dom, ateliér a záhrada stávajú nekamennou inštitúciou mapujúcou aktuálnu situáciu na poli šperku a sochy, akýmsi „malým spoločenským bratislavským NY“ , ako raz ktosi povedal. (pravdepodobne Ľubo Mikle).
Jedným z podujatí k tohoročnému desiatemu výročiu SEM sa v bratislavskej Galérii Umelka koná výstava siedmych umelcov, pod symbolickým názvom SEMfree. Každý bol účastníkom niektorého z predchádzajúcich ročníkov a v tomto výbere ich tvorba predstavuje ideový koncept všetkých doterajších sympózií. Vystavené diela nevznikli na sympóziu, prezentujú tvorbu autorov v koncepte stretnutia.
Patrícia Koyšová a Filip Sabol aj keď sa venujú maľbe, boli prizvaní pre ich a experimentovanie s jej priestorovými možnosťami. Sochárstvo Ľuba Mikleho a Dionýza Troskó je veľkoryso budované v niekoľkých vzájomne sa dopĺňajúcich líniách. Ako sochársky ready-made pretvorený v industriálnych variáciách v novú metaforu, ale mýtizujúca pseudo rekonštrukcia pohrávajúca si s našou historickou pamäťou.
Aj Katarína Kissoczy pracuje s kovovými platňami, ktoré sú odrezkami po laserovom rezaní. Tvarovaním vytvára priestorové objekty, ktoré sledujú možnosti materiálov, tvarov a ich vzájomných konštelácií.
Prítomnosť dvoch českých sochárov - minimalisticky zenového Luděka Míška a určite jedného z najvýznamnejších súčasných osobností českého sochárstva Kurta Gebauera je symbolickým pripomenutím nielen každoročnej prítomnosti českých umelcov na predchádzajúcich ročníkov SEM, ale aj storočného výročia založenia Československa.
- Beata Jablonská