Vladimír Kompánek, sochár a maliar, najznámejší protagonista dnes už legendárnej skupiny galandovcov je zároveň i jednou z najcharizmatickejších postáv slovenskej výtvarnej scény druhej polovice 20. storočia. Deväťdesiate výročie narodenia autora je pre Danubianu príležitosťou prezentovať znova po desiatich rokoch výber z jeho tvorby. Konkrétne kolekciu obrazov zo zbierky Gerarda Meulensteena a sôch zo zbierky Oravskej galérie v Dolnom Kubíne.
Kompánkova tvorba bola od počiatku bytostne spätá s fenoménom rodnej krajiny, národa a jeho tradícií. Zároveň však veľmi citlivo reagovala na vonkajšie podnety a definovala ich adekvátne paralely v magickej škále tvarov a farieb. Kompánkov sochársky prejav smeroval k redukcii foriem, k čistému geometrickému znaku oprostenému od detailov, ktorý v jeho poňatí nadobudol priam metaforický význam. Symbol a znak, často dovedený až na hranicu univerzálneho archetypu má v jeho tvarosloví výsostné postavenie. Autor s ním narába v priestore i v ploche a odhaľuje vždy nové a nové významy a metafory. Jeho sochy – ženské postavy, zvonice, poľné znaky, penáti, stĺpy a brány sa stali skutočnými nadčasovými symbolmi krajiny a prírody. I keď v jeho tvorbe nájdeme sadrové, kovové i bronzové plastiky, dominantným materiálom pre neho vždy bolo drevo vo svojich robustných, ale i najušľachtilejších podobách. Emotívny účinok dreva autor často zdôrazňoval farbou, ktorá sa stala rovnocennou vo vzťahu k hmote i tvaru. Spočiatku len jej náznaky a decentné stopy na drevených penátoch, neskôr výrazne pomaľované postavy a potom série pestrých hračiek – to bola azda cesta, ktorá Kompánka nakoniec priviedla k maľbe. V osemdesiatych rokoch jej definitívne podľahol.
Svojimi obrazmi priniesol do slovenského umenia novú citlivosť, miróovskú tajuplnosť tvarov a návrat k širokej škále zabudnutých námetov a posolstiev. Očarený možnosťami farby maľuje svoje veľkolepé krajiny, znakové kompozície, figurálne motívy, magické únosy i fašiangové výjavy. Je maliarom, ale zároveň i sochárom, ktorý svoje priestorové symboly premietol do plochy a objemy do línií a tvarov. Sochárske solitéry nahradila v jeho obrazoch kompozícia znakov a známe atribúty krajiny a personifikované postavy sa stali nositeľmi mnohovýznamových metafor a dejov.
V obsahovej rovine Kompánkových sôch i obrazov možno jednoznačne identifikovať autorovu pôvodnú inšpiráciu. Rezonuje v celej jeho tvorbe a je spätá s archaickou prapodstatou krajiny a národa. Je to návrat do sveta spomienok, do sveta detstva prežitého v lone prírody, kde sa prosté každodenné zážitky prelínali s tajomnými fašiangovými rituálmi a prastarými mýtmi siahajúcimi až do pohanských čias. Je to Kompánkov najvnútornejší svet, ktorý sa pred nami prostredníctvom jeho sôch a obrazov otvára ako magická ríša, v ktorej si znova a znova uvedomujeme vlastné korene.
Mária Horváthová
