Martina Mäsiarová - Walk Me to the Moon

Aj keď Martina Mäsiarová na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave študovala maľbu, nevnímala ju ako izolované médium koncentrované iba na plátno a farbu. S maľovaním viedla trpezlivý dialóg a postupne si vybudovala minimalistický prejav sústredený na nenápadné a voľným okom takmer nepostihnuteľné situácie. Hľadala a nachádzala ich v úsporných gestách – v kresbe na papieri, neskôr v priestorových inštaláciách v spolupráci so zvukom, svetlom a performanciou.

Táto, už na prvý pohľad rozmanitá zbierka činiteľov zakaždým ale vychádza z kresby – z čiary, meniacej sa v materiáli a v skupenstve, v čase a v priestore. Tak, že všetkému zobrazenému a napísanému poskytuje vysvetlenie toho, čo sa deje a čo sa udialo. Čiara tu nie je len gestom a opisom tvaru, ale aj dokumentom a príbehom. Na papieri, v priestore, v slove, v svetle a vo zvuku.

Lebo ako Martina hovorí: „Potrebujem svetlo, lebo vieš, že tam je, aj keď ho nemôžeš chytiť. Papier, lebo všetko si drží na sebe a v sebe. Môže držať tvar, má pamäťovú schopnosť. Je haptický aj keď po ňom kreslíš, stále si s ním a máš ho v rukách. Priestor, kde inštalujem dielo. Je rovnocenný dielu. Zvuk, lebo je to podobný princíp ako svetlo. Nevieš ho chytiť, ale vieš, že tam je. A slovo, lebo so slovom môžeš hocičo na svete“.

Divákovi tému neponúka „na prvú“. Skrýva ju v čiare samej o sebe a v krajinárskych motívoch, v monochrómnej tušovej kresbe, či v jej krehkejšej verzii na papieri vytrhnutom z malého zápisníka. Tam niekde, v reťazení nenápadných odkazov sa pre tých pozorných objaví téma stretnutia, ktorá akoby kopírovala povahu čiary. Taktiež sa zvykne vynoriť z ničoho, pobudnúť s vami, aby sa opäť po čase niekam vytratilo.

Martina Mäsiarová ho vidí v metafore. Ako stretnutie s horou, vesmírom, mesiacom, so slnkom, s oceánom, či so sebou samou. Nazýva to „pocit hory“, ktorý nanovo zažíva pri stretnutí s niekým a niečím. Je to schopnosť prijať, spojiť a odovzdať sa. Ale zároveň nenechať sa, nestratiť sa, nerozplynúť, zostať. Je to balans medzi približovaním a vzďaľovaním sa. Ako gravitácia. Ako Mesiac, Slnko a Zem. Ako čiara ktorá dokáže vyrásť z plochy a stratiť sa v nej. Lebo až jej pohybom sa objaví to, čo bolo skryté v prázdne plochy. V balanse a napätí, tak ako v živote.
                                                                                                                                    Kurátorka: Beata Jablonská

Pozn.: Text odkazuje na rozhovor: Dana Tomečková /Martina Mäsiarová: Volanie po stretnutí. In: Profil 2/20, roč. XXVII a na knihu Michala Janatu: Ustavujíci průběžnost čar. Zlín: Archa, 2014.