Tak sme sa cez výstavu skúsili pozrieť na to, ako tvoril šlabikár Ferdinand Hložník a nájsť v ňom „niečo viac“, čo nás donútilo zapamätať si ho. Pretože tušíme, že to tam je. Nemohla to byť predsa iba kolektivizácia pamäti – veď existovalo toľko učebníc! Ale zareagujete takto, keď sa vás spýtame, či si pamätáte druhácku prvouku alebo piatacky dejepis? Skôr nie.
Tak čo je za tým? Vtip? Jednoduchosť (obrázky sa ľahko dali prekresliť cez prieklepový papier, čierna linka ich zjednodušovala)? Reálie? Hej, aj tie prispievajú k jeho kúzlu. Ferdinand Hložník ilustroval to, čo videl: deti na zastávkach, v škole, doma pri telefóne... A potom tie jasné farby, čo ťahali oči, žiadne špinky.
Originály týchto ilustrácii stojí za to vidieť.
Ferdinand Hložník (1921 – 2006) študoval, tak ako mnohí z jeho generácie, na oddelení kreslenia a maľovania pri Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave v ateliéroch Jána Mudrocha, Gustáva Mallého, Dezidera Millyho a Maximiliána Schurmanna.
Najskôr sa stal pedagógom, učil kreslenie na gymnáziu vo Svätom Jure aj v Bratislave. Ale už v 50. rokoch sa stal umelcom na voľnej nohe.
Popri knihách ilustroval aj učebnice: okrem Šlabikára (1965) i čítanky pre 2. aj 5. postupný ročník národných škôl (1949, 1950) a pre 4. ročník základných škôl (1968) či Pomocnú knihu ruského jazyka pre III. triedu stredných škôl (1949) aj Počtovnicu pre 2. ročník osobitných škôl (1968). Jeho kresby a maľby poznáme z kníh O kohútikovi a sliepočke (1954) či Stračia nôžka Eleny Čepčekovej (1955), Zrkadielko Márie Haštovej (1958), aj z diel spadajúcich do tzv. sorely – Žeriavniček Jána Bodeneka (1960) a Odkiaľ sa vzal chlebík (1959).
Ilustroval však aj klasiku slovenskej a zahraničnej literatúry, napríklad Dom v stráni Martina Kukučína (1961).
