Jedným z dôvodov ľahkého zneistenia publika je Činčalovej vymedzenie sa voči fotografickému obrazu. Z fotografií pri svojej maľbe totiž primárne vychádza, ale zároveň ich vlastnosti v maľbe popiera. Konfrontácia tradičných maliarskych námetov a techník s postupmi digitálnych médií sa objavuje v mnohých jej predchádzajúcich dielach. Jednalo sa najmä o skúsenosť s technickým obrazovým záznamom, čo sa prejavovalo hlavne v kompozícii námetu, v orezaní scény či rozostrení, ktoré následne prenášala do maliarskeho média.
V sérii krajinomalieb, ktoré prezentuje na výstave v Galérii Čin Čin, sa neobjavujú žiadne ľudské postavy. Vďaka tomu dosahuje tichosť a meditatívnosť výjavov, ktoré prezentuje v komornej podobe drobných akvarelov a naopak veľkoformátových malieb. V menších prácach, ktoré vystavuje podobne ako akúsi „fotostenu“ s množstvom prác vedľa seba, prináša akýsi výber spomienok, ktorých rozostrenie stráca realistickosť, ale nesie si so sebou emocionálny nádych, pocit z miesta, aký nadnesene nazývame geniom loci.
Vo veľkoformátových mabách zas akoby prekračovala estetiku digitálne zachyteného obrazu skutočnosti smerom k jej digitálnemu remastrovaniu, vďaka čomu vzniká realita úplne nová. Za novomediálny by sa dal označiť jej postup využitia maliarsky negatívnej formy surového plátna. Kompozične sa toto prázdno v štruktúre krajiny prevteľuje do bizarne sfarbenej vody, oblohy či skál, pričom práve jeho jednotná farebnosť a špecifická textúra evokuje neprirodzenú ostrosť syntetického obrazu generovaného počítačom.
Činčalová tu využíva postupy podobné grafickým programom - z reálnej predlohy vyberá časti, ktoré filtruje skrz svoju pamäť, zlepuje dohromady a vrství na neiluzívny naturálny podklad. Výsledkom je akási forma maliarskej rozšírenej reality, ktorá skutočné prostredie obohacuje o virtuálne, teda neexistujúce, ale potenciálne možné prvky. Absencia ľudí evokuje čistotu a nedotknutosť, posilňuje však tiež pocit nereálnosti a snovosti celého výjavu.
Kurátorka: Jana Babušiaková
