Českí archeológovia a Slovensko

Počiatky slovenskej archeológie možno klásť do 19. storočia. Okrem domácich, slovensky či uhorsky vlastenecky orientovaných osobností, sa na spoznávaní archeologických pamiatok už od počiatku významnou mierou podieľali aj bádatelia z českých krajín (J. L. Píč, L. Niederle). Vo svojich publikáciách upozorňovali aj na slovenské nálezy a tak ich dostávali do povedomia európskej odbornej verejnosti. Ďalší bádatelia z Moravy (I. L. Červinka, J. Zavadil) pôsobili aj priamo na Slovensku, predovšetkým v širšom regióne Devína.

Podiel českých bádateľov na poznávaní slovenského praveku a stredoveku podstatne vzrástol po vzniku Československa, predovšetkým príchodom J. Eisnera a V. Ondroucha, bádateľov európskeho formátu. Obaja stáli pri základoch modernej, profesionálnej slovenskej archeológie. Významné miesto patrí i ďalším bádateľom. Po II. svetovej vojne sa kontakty medzi slovenskými a českými archeológmi ešte zintenzívnili. S terénnymi výskumami, spracovávaním a publikovaním nálezov zo Slovenska  je tak spojených niekoľko generácií bádateľov z českých krajín (C. Ambroz, J. Böhm, E. Čujanová, V. Gebauer, L. Hájek, J. Kabát, M. Mazálek, J. Neustupný, J. Petrbok, A. Piffl, F. Prošek, J. Skutil, B. Svoboda). Do praxe prichádzala prvá generácia univerzitne vyškolených archeológov. Na tom má mimoriadnu zásluhu B. Novotný, ktorý vychoval väčšinu slovenských archeológov staršej a strednej generácie.

Dnes pracuje v slovenských archeologických inštitúciách viacero bádateľov pochádzajúcich z Českej republiky a to isté platí opačne. Tvoria súčasť archeologického bádania v našom spoločnom kultúrnom a vedeckom priestore.