Ich vety sa dodnes citujú v kamarátskych doťahovačkách – pamätáte sa? „Citrón je skutočne kyslý, ale zato v ňom žijú dobré vitamíny!“ Haha. Ale nielen to. Svojimi rukatými-nohatými a najmä uchechtanými postavičkami ilustroval množstvo knižiek pre deti – napríklad takých Panpulónov od Miroslava Válka, Kvet Alfabet od Ľubomíra Feldeka, Magdalénku a škriatkov od Libuše Friedovej a aj vlastné knihy pre dospelých ako Ezra, Utešiteľ žien a Žena cez palubu, alebo (e)PIGRAMY s Erikom Ondrejičkom.
Ivan Popovič dal hrdinkám a hrdinom svojich knižiek alebo časopiseckých sérii, hm... najmä poznateľnosť. Pozriete sa na ne a na nich a presne viete, kto ich vytvoril. Podobajú sa na seba. Podobne sa obliekajú, ich pohyby majú presnú, až šablónovú štylizáciu, skeče sa opakujú v rôznych variáciách. Ale pozor – žiadna nuda. Obrázky navzájom komunikujú, akoby skákali z knižky do časopisu a do ďalšej knižky.
Ich príbeh sa tak nikdy nekončí – vždy si nás zavolajú do ďalšieho: „Pozrite sa! Tu sme!“
Veď prečo by sa mal meniť? Tá poznateľnosť predsa funguje: reagujeme na ňu (my čitatelia a čitateľky) na prvú dobrú, vždy keď zachytíme známy ťah (v prípade Ivana Popoviča je to čierna linka, tú neopúšťa nikdy, často s ňou pracuje „jedným ťahom“), ponáhľame sa pozrieť, čo si pre nás autor opäť pripravil. Nie je to nová technika. Pracuje s ňou množstvo svetových autorov: naozaj by ste chceli stále „niečo iné“ od Charlesa M. Schulza, ktorý vytvoril Snoopyho, alebo od Jeana-Jacquesa Sempého, ktorý roky plnil časopisy patáliami malého Mikuláša, či od Alberta Uderzoa s jeho desiatkami dielov Asterixa a Obelixa?
Tak príďte! Stojí za to – vidieť tie ilustrácie „naživo“, na stenách TOTO! je galéria.
Ivan Popovič (1944)
nie je iba ilustrátorom, ale aj režisérom, scenáristom, spisovateľom alebo animátorom, či karikaturistom. Vyštudoval geografiu a kartografiu na Vyššej priemyselnej škole stavebnej a zememeračskej, niekoľko rokov pracoval aj ako kreslič a revízor máp. V roku 1963 sa zamestnal ako výtvarný redaktor vo vydavateľstve Smena, od roku 1966 je „na voľnej nohe“. Ilustroval množstvo kníh pre deti aj pre dospelých – od experimentálnej autorskej knižky s bratom Vladimírom A ja sa volám Klinček! cez „kultovky“ Panpulóni Miroslava Válka, Prázdniny so strýcom Rafaelom Vincenta Šikulu, Kvet Alfabet Ľubomíra Feldeka, Magdalénka a škriatkovia Libuše Friedovej, Lelka zo sekretára Alty Vášovej. Venoval sa aj časopiseckej ilustrácii, v rokoch 1968 – 1969 vychádzali jeho Janove listy a v rokoch 1973 – 1974 a 1977 Cesta do Page-Page v časopise Kamarát.
