Neilustrovala veľa knižiek. Vlastne táto časť jej umeleckého životopisu vyzerá, akoby ich tvorila len „úchytkom“, v krátkom úseku možno desiatich-dvanástich rokov.
Ale tie, ktoré vyšli, stojí za to vidieť. Také bestsellery ako Vajce a ja a Mary a ja od Betty MacDonaldovej, pre ktoré vytvorila obálku s pootočenou ženou s červenými vlasmi, ktorej nevidíte do tváre, obracia sa k vám až v knihe, pomaly, aby ste ju spoznali, musíte sa k nej „prečítať“. Aj krehký príbeh Jany Šimulčíkovej Dievča s bocianími nohami z kultovej edície literatúry pre dospievajúce dievčatá Čajka. Čakáte rýchle čiernobiele ťahy – perovky s náznakmi deja, podobné ako ste už videli v iných knihách (veď koľko sa toho dá vtesnať do miniatúrneho formátu) – a namiesto toho dostanete „fotorealitu“: v takom istom autobuse sa predsa vozíte do školy, takú istú kabelku má aj vaša priateľka, aj ten účes sa podobá. Belasý príbeh Harryho Mazera V zajatí snehu, ktorý belaso-čierna ilustrácia rozbíja na detaily, aby potom na celostrane rozvinula pointu – boj o život v nečakanej snehovej kalamite. Odraz diernych štítkov a magnetických pások z čias, keď sa ešte počítače nezmestili do bytu, v detektívnom príbehu Kirsten Holstovej Záhada okolo počítača nielen s nepreberným množstvom technických detailov, ale aj opakujúcich sa momentov.
Ilustrácie sú tvorené s tichou tvrdohlavosťou, autorka pracuje (a to je pre jej tvorbu charakteristické) s tekutou šablónou, s rezervážou, hmotu dotvára striekacou „pištoľkou“. Na príbehy sa pozerá tak, ako keby používala objektív. A pokojne tak aj pracuje – ako fotografka vlastných predstáv. Nevyberá len „to najlepšie“, premyslene (aby čitateľov a čitateľky udržala v napätí) strieda balast, zdanlivé zbytočnosti a detaily s okamihmi, na ktoré sa čaká.
Sú to pokojné, pevné maľby a kresby. Tvorené s prísnou disciplínou, skrývajúce veľké gesto. Tak príďte a pozerajte sa s nami! Tie originály ilustrácii a aj tie obrazy z voľnej tvorby stojí za to vidieť.
