Vo výklade: Peter Bartoš

Kurátorka: Lucia Gregorová Stach

Starobylé územie mesta, ktoré tvorí jeho panorámu a skrýva mnohé geologické aj kultúrne poklady, sa stalo už pred niekoľkými rokmi epicentrom autorovej tvorby. Skúma ho, študuje, diskutuje o ňom s viacerými odborníkmi, pozoruje jeho postupnú devastáciu v mene nových plánov mestskej výstavby.

Konceptualizuje celý proces výstavby vrátane toho, ako sa do hradného brala dnes púšťajú vrtáky a bagre a ako sa dlhodobo ničia stopy minulosti v prospech vidiny budúcnosti v podobe elegantnej architektúry na lukratívnom pozemku. Stvárnenie tohto územia v kresbe, maľbe a koláži je však už dlhšie centrom Bartošovho záujmu a jeho vlastnej mapy, tak ako ňou bola v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia bratislavská ZOO a v deväťdesiatych rokoch oblasť strednej Európy.

Aj v neskorej tvorbe nášho jedinečného umelca sa tak zrkadlí bytostná potreba vyjadrovať sa umeleckými prostriedkami verejne, odvážne a  originálne. Vyjadrovať sa k súčasnému fyzickému stavu Bratislavy, k  mentalite a vzdelaniu občanov Slovenska, k ich vzťahu k problematike podhradia, ale aj k téme ochrany kultúrnych pamiatok a životného prostredia „domovskej krajiny“ vôbec.

Lucia G. Stach

Pohľad na Bratislavský hrad a hradný vrch je blízky a dôverne známy všetkým Bratislavčanom, a nielen im, ten pohľad na ne už dlhodobejšie bolí, najnovšie sa do hradného brala zahryzla ťažká technika a celý priestor čaká radikálna prestavba a premena. Peter Bartoš, ktorý patrí ku kľúčovým postavám našej neo-avantgardy, sa ako prvý vizuálny umelec na Slovensku od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia začal venovať – ako sám hovorí – „vzťahom v prírode“, neskôr (ako to dnes nazývame) problematike ekológie, devastácii prírody a pamiatok, prostredia, v  ktorom žijeme. Dlhodobo rieši kritický koncept premien bratislavského podhradia. Prvýkrát sa k podhradiu ako k problému dostal cez syna Ilju, ktorý ako študent v sedemdesiatych rokoch fotografoval búranie Vydrice – súčasť historickej štvrte Zuckermandel. Túto „tému“ začlenil do svojej (neoficiálnej) prezentácie Bleskovky a plagiáty (Klub výtvarných umelcov a architektov, 1978), ktorou komentoval a kritizoval nové stavebné zásahy v Bratislave, a tých bolo naozaj neúrekom.

Dôležitou stránkou Bartošovej tvorby a činnosti bola vždy aktívna a  praktická, ekologická krajinotvorba. V početných projektoch zaoberajúcich sa bratislavským podhradím zužitkoval svoje skoršie skúsenosti, svojho času navrhol ekologický Lesno-lúčny park nad Lamačom (koncept 1972, projekt 1973, výsadba 1979); známe je projektovanie i  komponovanie jednotlivých častí bratislavskej ZOO, kde bol zamestnaný (vnútromestskej ZOO krajiny, kopca pre pestovanie huculských koníkov a  ďalších). V prípade vízií bratislavského podhradia mu intenzívne sekundovala Ľudmila Rampáková (1945), bývalá televízna autorka a  dramaturgička, ktorej sa podarilo upriamiť pozornosť na archeologické náleziská (projekt archeo-parku) a reálne zachrániť najjužnejší skalný výbežok hradného brala so stromom mahalebka, tam zakorenenou, aby sa zakomponovala do existujúceho prostredia. Spolupracovala tiež s Viliamom Figuschom z kancelárie Rady Európy, ktorá ju nominovala na medzinárodnú výstavu Eco-Photography 2007, kde o. i. prezentovala obhajobu bratislavského podhradia.

Peter Bartoš by si v prípade bratislavského podhradia želal aspoň prijateľný a udržateľný kompromis, čo posledných dvadsať rokov vytrvalo ponúkal kompetentným z bratislavskej radnice. Navrhoval rôzne geo-ekologické, krajinotvorné, parkové úpravy hradného brala i miest pod ním, hlavne uchovanie celkového genia loci. Svojhlavo bráni svoju predstavu, toto územie vníma ako cenný doklad spoločného európskeho kultúrneho dedičstva, vždy videl veci v súvislostiach a vo vzťahoch, ktoré sa vo svojich obrazoch-projektoch snažil vizualizovať, rozkresliť a rozpísať. Počiatočný informačný chaos sa mení na originálny vizuálny systém, akýsi obrazový „hypertext“, kde všetko so všetkým súvisí a do ktorého sa môžeme nielen začítať, ale aj zadívať.

Katarína Bajcurová

Výstavný cyklus Vo výklade vo verejnom priestore – v  okne Berlinky Esterházyho paláca, predstavuje diela vizuálneho umenia reagujúce na aktuálne otázky súčasného spoločenského života. V tomto výstavnom formáte sme oživili spoločnú realizáciu Petra Bartoša a  Júliusa Kollera Výklad (Anti-galéria) , ktorí v roku 1968 vystavili svoje diela vo výklade rýchloopravovne pančúch na Klobučníckej ulici v Bratislave.