Režisérovi Danielovi Schweizerovi sa vďaka pozícii nekritizujúceho pozorovateľa podarilo natáčať s priaznivcami a predstaviteľmi neonacistov. Stretol sa napríklad s najväčším švédskym výrobcom propagandistických šotov, kde sa striedajú zábery likvidácie Židov v koncentračných táboroch s koncertmi skinheadských kapiel. Čo sa môže na prvý pohľad javiť ako ústupok režiséra, je účinnou taktikou, ako sa dostať do blízkosti egocentrických fanatikov, ktorí nepochybujú o svojej pravde. Schweizer vo filme varuje, že „naši miestni náckovia“ sú organizovaná, medzinárodne prepojená a početná subkultúra.





