„Carmen robím aj preto, že je to emotívne predstavenie. Milujem emotívne predstavenia!“ hovorí Ďurovčík. Lovestory s tragickým koncom zasadil do neidentifikovateľného prostredia – nebude sa hrať na to, že je v Španielsku, ani na to, že je na Slovensku. Bude to pohybová a filozofická štylizácia.
Ďurovčík chce novým spôsobom ukázať šialene zamilovaného muža, ktorý pre lásku dokáže urobiť všetko, a ženu, ktorá je navonok príťažlivá, vo vnútri možno vypočítavá a chladná a dokáže sa každý deň zaľúbiť do iného. Jeho Carmen je iná už len tým, že ju naštudoval pre Slovenské divadlo tanca.
Opäť podáva tému formou totálneho divadla, kde emóciu sprostredkúva jednota hudobného, tanečného a činoherného prejavu. Autor si ctí pôvodné libreto, vychádza zo Ščedrina a Bizeta.
Zachováva základnú dejovú líniu, konanie postáv, ako ho poznáme, ale zároveň bohato parafrázuje. Využíva priestor na vlastné interpretácie.
