Práve tento stav Sara vyjadruje vo svojich oslobodených, monochromatických maľbách. Konštruuje v nich situácie odohrávajúce sa v neidentifikovateľných mikro či naopak makro svetoch. Hlavnú úlohu v nich hrajú organické tvary pripomínajúce hadice, tepny, korene alebo vodiče energií. Vzájomne sa splietajú, občas ich drží tenký povrázok, inokedy sa tiahnu úplne slobodne. Sú hladké alebo majú podobu zvlečenej hadej kože. Vidíme iba výrez, väčšinou nevieme, kde majú začiatok a koniec. Je to zrejme len malá časť väčšieho systému. Možno nekonečného. Spolu s nimi v obrazoch levitujú archetypálne predmety ako loď symbolizujúca Noemovu archu, perla znamenajúca čistotu a nevinnosť, fosílie poukazujúce na zodpovednosť človeka pri zaobchádzaní s planétou alebo asteroid ako symbol vesmíru. Sara sa tak pohybuje v širokom priestore medzi hlbokou minulosťou a dystopickou budúcnosťou, spája večnosť s prítomnosťou.
Aj keď môžu obrazy pôsobiť na prvý pohľad čisto ako hra s formou, v ich pozadí je obsiahnutý záujem o aktuálne problémy našej civilizácie. Každé dielo je pomerne silným a vyhraneným „statementom“. V ich spracovaní je poznať autorkino školenie v grafike (na AVU prešla z Knížákovho ateliéru k Jiřímu Lindovskému a absolvovala u Dalibora Smutného). Takmer absentuje priestor a z veľkej časti sa pohybujeme v čiernobielej škále. Z diaľky alebo v reprodukcii môžu obrazy pripomínať počítačom generované snímky či dizajn, pri bližšom pohľade ale nachádzame výrazné maliarske kvality. Samotný akt maľby je pre autorku podstatný: „…painting is such a distressing utopia/addiction/privilege/passion/unfinished sympathy. / it’s a mess.“, píše v jednej zo svojich básní.
Popri týchto veľkoformátových maľbách, do ktorých je možné sa takmer fyzicky ponoriť, Sara tvorí menšie „denníkové záznamy“. Nie sú to denníky v pravom slova zmysle, že by v nich zaznamenávala svoje bežné či neobyčajné zážitky (azda len s výnimkou zážitku z hudby). Ide skôr opäť o mikropríbehy, väčšinou romantickej povahy – vzťah dvoch zamilovaných, stratený náhrdelník, nočný dážď, kvitnúca rastlina, schúlený Mesiac, rozbité zrkadlo. Nápadito pritom pracuje s materiálmi od zamatu cez polyuretánovú penu a ovčiu vlnu, až po výšivku z korálikov a polodrahokamov. Hapticky bohaté diela nabádajú k intímnemu stretnutiu aj tým, že mnohé z nich zrkadlia podobu toho, kto sa na ne pozerá. Do výstavy Sara zaradila aj objekt vstupujúci do priestoru, v ktorom sa pomyselne zhmotnili línie z jej malieb.
Kurátorka: Terezie Nekvindová
