Rozlúčka s parou

Súčasnosť patrí k tým dejinným obdobiam, kedy sa každú chvíľu objaví nejaká technická novinka, ktorá si okamžite nájde svojich nadšencov. A to aj v doprave. Dnes nás možno viac zaujímajú cesty do vesmíru, lietajúce autá či autonómne vozidlá. Ich podporovatelia určite zažívajú rovnaké vzrušenie ako na konci 18. a začiatku 19. storočia Thomas Newcomen a James Watt, keď konštruovali a zlepšovali parou poháňané koleso, ktoré si našlo cestu z tovární k doprave.
Potom už nechýbalo veľa, aby sa v roku 1825 vďaka Georgeovi Stephensonovi spustila éra parných železníc otvorením prvej verejnej parnej železnice na trati Stockton – Darlington v Anglicku. V habsburskej monarchii sme si museli na tieto výdobytky ešte nejaký čas počkať.
Kým v 30. rokoch 19. storočia v rakúskej časti monarchie začali stavať parnú železnicu, tzv. južnú dráhu, spájajúcu Viedeň s Terstom, „u nás doma“ v Uhorsku v tom čase budovali „len“ konskú z Bratislavy do Svätého Jura a ďalej do Trnavy a Serede. Až v júni 1848 aj cez naše územie prešiel parný vlak z Viedne cez Bratislavu do Pešti.
Parný vlak si tak aj u nás vydobyl svoje miesto pod slnkom, až napokon výstavba Považskej a Košicko-bohumínskej trate vytýčila hlavné železničné trate, ktoré používame dodnes. Tak ako dnes pri diaľniciach, v 19. storočí bol práve s výstavbou železnice spojený rozvoj, rozmach a prosperita regiónu. Ako pri všetkých novinkách, aj vtedy sa šírili „hoaxy“, čo za pekelné dielo tá parná železnica vlastne je.
Medzi ľuďmi sa šírili reči, ako do rušňa zavreli čerta, ktorý okolo seba metie oheň a síru a vďaka tomu sa rušeň hýbe. Ale čo ak sa dostane von..? Dnes si už tieto otázky nemusíme klásť. Mnohé mestá to však odradilo a napokon ich železnica obišla.

Parné rušne tak približne poldruha storočia boli súčasťou nášho cestovateľského života. Ale pokrok nezastavíš. Paru už od konca 19. storočia nahradzovala elektrika, ktorá postupne prenikla aj do železničnej dopravy. V druhej polovici 20. storočia tak parné rušne postupne miznú zo železničných tratí. Vďaka fotografiám pána Alexandra B. Molnára si však môžeme aspoň zaspomínať na časy minulé a pripomenúť si pamätný deň 17. október 1980, kedy sa parný rušeň vydal na svoju poslednú oficiálnu jazdu z Bratislavy – Východnej dráhy do Leopoldova. 
Jazda vlakom ťahaným parným rušňom je dnes skôr nostalgickým zážitkom, s nádychom minulých čias, za ktorým sa musíme vydať k mála zachovaným a obnoveným historickým parným železniciam či využiť ponuku v rámci spomienkových jázd organizovaných nadšencami parnej dopravy.