Exteriérová výstava. Roman Ondak vás po dvadsiatich rokoch pozýva zažiť reinštaláciu svojho kultového diela SK Parking, konšteláciu siedmich škodoviek zaparkovaných v slepej ulici pred Kunsthalle Bratislava.
Roman Ondak pozýva zamyslieť sa nad tým, čím je ešte dnes, a zároveň na tejto ulici, toto dielo aktuálne. Je to práve stále existujúcou priepasťou medzi Východom a Západom, ktorá zostáva naďalej súčasťou nášho geografického priestoru, či napokon zrkadlením stavu budovy, pred ktorou sa dielo nachádza, ako aj niektorých inštitúcií v nej?
Miesto: Kunsthale EXT (exteriér)
Kurátorka: Lýdia Pribišová
Škodovky boli pôvodne vystavené v roku 2001 v rámci výstavy Ausgeträumt... (Dosnívané...) vo viedenskej galérii súčasného umenia Secession. Výstava mapovala umenie východnej Európy desať rokov po páde železnej opony. Zaparkované škodovky (zo 70-tych až začiatku 90-tych rokov) za výstavným priestorom Secession, v centre Viedne, okoloidúcich znervózňovali, vyvolávali asociácie nebezpečenstva, ilegality, čierneho trhu, šmeliny. Prebudili latentnú driemajúcu xenofóbiu, o ktorej mnohí Viedenčania dovtedy ani netušili, že ju v sebe nosia.
Ondak dielom SK Parking radikálne, a zároveň celkom nenápadne, zvýraznil nerovnomerne rozdelené mocenské vzťahy ovládajúce umelecké scény i celú geopolitickú realitu, v ktorej krajiny bývalého Západu užívali a dodnes užívajú vyšší status a privilégiá ako ostatní. Dielo mnohovrstvovým spôsobom otvorilo a stále otvára otázky o procese tzv. dobiehania Západu, učenia sa od neho, sebakolonizácii bývalých východných regiónov,
Zaujímavá je aj paralela SK Parking v súčasnej Bratislave: autá parkujú na exponovanom, privilegovanom mieste v centre mesta, kde môžu parkovať iba vyvolení. Podobne to bolo i vo Viedni, a aj práve preto škodovky vyvolávajú otázky, nevôľu, ale aj zvedavosť. Dielo je kontroverzné tentokrát z pohľadu verejnej diskusie o parkovacej politike mesta tým, že je situované práve na Treskoňovej ulici v centre Bratislavy.
SK Parking je aktuálne aj v kontexte fungovania štátnych kultúrnych inštitúcií v našej krajine, ktoré častokrát pôsobia ako z obdobia socializmu či tesne po ňom. Toto je aj prípad Kunsthalle Bratislava sídliacej v Dome umenia. Inštitúcia funguje v rámci ťažkopádnych byrokratických mantinelov verejnej správy, častokrát ťažko zlučiteľných s potrebami a ideálom dynamickej progresívnej prevádzky, ktorá sa od nej očakáva. Dedičstvo socialistického režimu dosiaľ neopustilo ani jej budovu. Mnohé jej zákutia a fungovanie dýchajú atmosférou časov, do ktorých sa datuje výroba prezentovaných škodoviek.
