výstava

I. Ozveny festivalu La Gacilly Baden 2020

Tretí ročník najväčšieho outdoorového festivalu La Gacilly-Baden Photo reflektoval témy so silne humanistickou orientáciou. V roku 2020 sa ho zúčastnilo viac ako 260 000 návštevníkov. Na jeseň bude reflektovať dôležité témy aj v Bratislave.

Táto akcia sa konala v minulosti

Mesiac fotografie

Areál festivalu sa ťahá do dĺžky siedmich kilometrov, je rozdelený na „záhradnú trasu“ a „mestskú trasu“, začína sa pri návštevníckom centre na námestí Brusattiplatz. Vystavených je okolo 2000 fotografii, ktoré sú včlenené do verejného priestoru. Niektoré zo snímok majú veľkosť až 280 m².

Festival La Gacilly-Baden Photo dokázal, že sa zaslúžene nazýva najväčším outdoorovým fotografickým festivalom v Európe. Každý rok festival La Gacilly-Baden Photo ilustruje, aké naliehavé je pre budúcnosť zanechať udržateľnú environmentálnu stopu – napriek permanentným ranám, ktoré momentálne uštedrujeme svetu prírody – vystavovaním kreatívnej, zodpovednej a inšpiratívnej fotografie. 

Nikdy sa nevzdáme” – táto téma zjednocuje práce fotografov v roku 2020 do pôsobivých cyklov. Svojou tvorbou orodujú za mier, toleranciu a jednotu, keďže sa zrodili z humanistického prístupu a záväzku vždy sa svojimi prácami postaviť za planétu Zem tak, ako to spravil zakladateľ festivalu, Jacques Rocher svojím projektom výsadby 100 miliónov stromov pre planétu Zem. 

Všetky oči na východ“ – v tohtoročnej edícii sme tiež chceli zdôrazniť umelcov z Ruska a iných krajín bývalého východného bloku. Po prvé preto, že rok 2019 bol 30. výročím rozpadu ZSSR. Po druhé preto, že vietor slobody, ktorý zafúkal po roztvorení zvieracej kazajky, uvoľnil značné množstvo kreatívnej energie, čo osožilo súčasnej fotografii. Tu môžeme zblízka sledovať nadaných umelcov, z ktorých si všetci zaslúžia stáť v žiare pozornosti verejnosti. 

„Všetky oči na východ“ a „Nikdy sa nevzdáme“ – tieto dva vysoko komplexné naratívy sú sprostredkované tridsiatimi dvoma fotografmi, ktorí ich znázornili v snímkach pôsobivo skombinovaných s humanistickým duchom.
Po pozvánke od Mesiaca fotografie 2020 tu v Bratislave vystavíme diela Maiy Flore, Jurija Kozyreva, Kadira van  Lohuizena, Gerda Ludwiga, Ute a Wernera Mahlerovcov, Sergeja Maximišina, Justyny Mielnikiwiczovej, Borisa Németha, Francka Seguina, Kasie Strekovej a projekt založený na iniciatíve umeleckého programu kulturMontag rakúskej spoločnosti ORF.
Kurátormi výstavy sú Florence Drouhetová, Václav Macek a Lois Lammerhuber. 

Okrem fascinácie a pútavosti, ktorými – vďaka odľahlým lokalitám a extrémnym poveternostným podmienkam – Severný a Južný pól inšpirujú, sú dnes tieto regióny strategickými bodmi na mape, ktoré sa v blízkej budúcnosti určite stanú bojiskami medzi štátmi a nadnárodnými korporáciami.
Vo svetle prehlbujúceho sa rizika a neustále sa objavujúcich výziev a vďaka podpore od Ceny fotoreportérov Carmignac sa dvaja fotografi a členovia kolektívu NOOR – Jurij Kozyrev a Kadir van Lohuizen –  prvýkrát vydali zdokumentovať nezvratné zmeny, ktoré postihli Arktídu, aby vydali svedectvo o dopadoch topiaceho sa ľadu. Fotografi separátne vyrazili na dve dobrodružné cesty – jeden z ruskej strany a druhý cez západný priechod. Cesty im trvali šesť mesiacov a prešli pätnásť tisíc kilometrov. 

Jurij Kozyrev je častým prispievateľom časopisu Time Magazine,  výhercom niekoľkých prestížnych ocenení a vydal sa preskúmať arktické ruské prístavy. Holandský fotograf Kadir van Lohuizen, držiteľ viacerých ocenení, sa na cestu vybral z nórskeho ostrovu Spitzberg v svalbardskom súostroví. Prešiel severozápadný morský prieplav, ktorý je dnes vďaka topiacemu sa ľadu najkratšou trasou z Európy do Ázie.   
Fotografie Gerda Ludwiga sa zameriavajú na environmentálne problémy a život v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Odhaľuje v nich ľudskosť skrytú za prázdnymi formulkami a využíva ojedinelú schopnosť ponoriť sa hlboko a detailne do načrtnutých tém. Jeho dlhoročná spolupráca s National Geographic a osobné bádania z neho spravili osvedčeného fotografa s najkvalifikovanejšou a najširšou dokumentáciou regiónu. Narodil sa v Alsfelde v Nemecku, dnes žije v Los Angeles. Ludwig v roku 2006 získal Cenu medzinárodného fotografa roka Lucie, v roku 2014 zas prestížnu Cenu Dr. Ericha-Salomona Nemeckej fotografickej spoločnosti a v roku 2015 Medailu cti pre významnú službu v žurnalistike Missouri. 

Desaťročia bolo hlavné mesto Sovietskeho zväzu zbavené živosti, výrazu či príležitostí – ale po páde komunizmu a radikálnom prechode od štátom riadeného hospodárstva k voľnému trhu sa neskutočnou rýchlosťou utopilo v masovej chudobe a chaose. Až keď začiatkom nášho tisícročia stúpli ceny oleja, začala sa ekonomika obnovovať, čím naštartovala zjavné zmeny v hlavnom meste Ruska. 

Časopis Sibylle bol založený v roku 1956 so zámerom ponúknuť čitateľom NDR módny magazín medzinárodného strihu. Mal byť schopný konkurovať západným časopisom ako constanze, Brigitte či dokonca Vogue, a zároveň „propagovať“  utópiu nového sociálneho poriadku. Od konca 60. rokov sa toto periodikum definovalo ako „magazín módy a kultúry“ s príspevkami o móde pre pracujúce ženy v industriálnej krajine.
Časopis sa od svojich začiatkov tešil obrovskej popularite. Fotografický štýl kombinoval módne aspekty s dynamickými naratívnymi elementami. Desaťročia bol fórom pre umelecky ambicióznu fotografiu. Pritiahol významné fotografické talenty, medzi ktoré patrila aj dvojica Ute a Wernera Mahlerovcov. Obaja dekády patrili k najvýnimočnejším nemeckým fotografom. Okrem špeciálnych módnych fotografií boli úspešní aj v tvorbe snímok tichej sily a zmyselnej moci v kombinácii s humanistickou interpretáciou sveta. 
„Ruská duša je vynálezom Dostojevského,“ hovorí Sergej Maximišin. Po páde komunizmu fotografoval rozpoltenosť celého národa, jeho národa. „Rusko je krajinou bez stropu a bez podlahy,“ spomína Sergej. „Genialita a hlúposť, chudoba a bohatstvo, obyčajnosť aj výnimočnosť, dobro a zlo: nič z toho nemá limity. Nezaujímam sa veľmi o zobrazovanie idylického Ruska.
Preferujem ukazovať jeho rušivejšie aspekty: vzostup extrémnej pravice, alkoholizmus, náboženstvo, Čečensko či moc.“ 

Sergej Maximišin sa narodil v meste Kerč na Kryme. K fotografii sa dostal počas vojenskej služby, kde bol ustanovený za armádneho reportéra. Na snímkach zobrazuje spoločnosť, ktorá je hrdá na svoju ortodoxnú náboženskú ikonografiu a ktorá sa nebojí zahrávať so svojou stalinsko-marxistickou minulosťou. „Moje fotografie zobrazujú Rusko vo všetkých jeho podobách, nič viac, nič menej,“ tvrdí Maximišin. 

Justyna Mielnikiewiczová je členkou nádejnej agentúry MAPS a žije v Tbilisi. Získala grant W. Eugena Smitha a v roku 2015 vyhrala Projekt dozvuky. Mielnikiewiczová rozpráva príbeh dvoch krajín, ktoré sa oslobodili od okov sovietskeho impéria, aby mohli znovuobjaviť esenciu svojich koreňov. Po páde Berlínskeho múru niektoré krajiny ostali pod vplyvom Ruska, zatiaľ čo iné, ako Ukrajina a Kazachstan, sa snažili oslobodiť a znovuobjaviť DNA svojho územia a svojich ľudí.

Ak by ste sa mali opýtať Borisa Németha, koľko kilometrov musel nachodiť, kým vytvoril dvadsať snímok na výstavu Slovakia I’m loving it, odpovedal by: určite viac ako stotisíc. Prvé fotografie tohto projektu vznikli už začiatkom 21. storočia, keď sa Slovensko nachádzalo na historickom bode zlomu – rozpad Československa v roku 1993, po ktorom nasledovalo rovnako dôležité rozhodnutie vstúpiť do Európskej únie o jedenásť rokov neskôr. Identita Slovenska tak zastala na tenkom ľade.
Kto sme? Kam patríme? Čo je pre nás dôležité? Németh nemá jednoznačnú odpoveď na otázku, aké Slovensko je, no napriek tomu ho baví nastavovať tejto krajine zázračné fotografické zrkadlo. Kúzlo Némethových snímok spočíva v tom, čo Le Clézio, francúzsky držiteľ Nobelovej ceny za literatúru, raz nazval „dar počuť uprostred tichej noci šelest vlastnej krvi“. Je to zároveň zmyselné aj univerzálne, prekonávajúce osobné, politické aj národné hranice. Némethove kompozície nie sú iba pozorným skúmaním, on je najmä fotografickým buričom. Práve preto je jeho tvorba zároveň taká fascinujúca, znepokojujúca, rušivá a krásna.  

V roku 2006 sa Guillaume Néry, držiteľ štyroch svetových rekordov v hlbokomorskom nádychovom potápaní, postavil pred objektív Francka Seguina, ktorý už stihol zvečniť všetky najväčšie mená potápania. V roku 2015 sa počas najhlbšieho ponoru, aký bol kedy počas súťaže nádychového potápania zaznamenaný (139 metrov!),  Guillaume vrátil na hladinu v bezvedomí. Potápač a jeho partner sa preto rozhodli odstúpiť zo súťaže a začali snívať o nových projektoch.
V tom istom čase navrhol Franck Seguin vydať sa na podmorský bádateľský projekt, v ktorom by mohol fotografovať, ako sa Guillaume Néry potápa v nezvyčajných prostrediach. Ich fotografická cesta je vyzývaním na ochranu planéty a jej cieľom je vzdelať verejnosť o krehkosti oceánov. 

Poľská fotoreportérka Kasia Streková svoj objektív nasmerovala na zvyšné uhoľné ložiská v oblastiach Radlin, Budryk a Bytom, kde sú steny ľudských príbytkov priliehavo sčerneté uhoľným prachom. Niektorí z ľudí, čo tu žijú, strávili desaťročia kopaním jám v sliezskych spodných pôdach. Výbuchy banského plynu, zemské otrasy, démonické stroje a čierny dym prestupujú stiesnený priestor, steny, podlahu a strop chvejúcich sa podzemných ciest: hĺbky Zeme neskrývajú pred čiernymi tvárami Poliakov žiadne tajomstvá.
Strekovej fotografie sú spomienkami sa vytrácajúci sa svet. Dnes, keď sa vlády po celom svete snažia dospieť k dohode o definitívnom presune k čistej a obnoviteľnej energii a keď si zároveň mladí obyvatelia Sliezska stále častejšie vyberajú inú životnú cestu ako ich predchodcovia, sa však súčasný model baníckeho priemyslu zdá byť príliš zastaralým – dokonca priam sovietskym! Paradoxne, v roku 2018 sa odohralo dvadsiate štvrté zasadnutie Konferencie OSN o zmene klímy (COP24) v Katoviciach, hlavnom meste Sliezska, v regióne, ktorý je zodpovedný za polovicu znečistenia na území Poľska. 

--------

Vstup: 3€

Florence Drouhetová - študovala históriu umenia a filozofiu na Sorbonne v Paríži. Od roku 2008 je umeleckou riaditeľkou festivalu Photo La Gacilly. Je kurátorkou fotografických koncertov „Hudba a fotografia“ Bretónskeho symfonického orchestra a je zodpovedná za koncepciu fotografickej ceny Prírodopisného múzea v Paríži. Je kurátorkou množstva fotografických výstav, medzi ktoré patria aj „Alchimies“ od Sarah Moonovej, „Kyotografia“ či „Irán od Alfreda“ umelca Alfreda Yaghobzadeha.
V minulosti bola dvanásť rokov vedúcou fotografickej zbierky Francúzskeho kultúrneho dedičstva (Fonds photographique sur le Patrimoine) na Francúzskom ministerstve kultúry. 
 

Odporúčame

festival

Uprising 2024

30.8.2024 - 31.8.2024 / Zlaté piesky
odporúčame!
divadlo

Vyučovanie dony Margarity

Satirická hra brazílskeho autora Roberta Athaydeho, v ktorej sa divadelná sála mení na školskú triedu a publikum na žiakov. Oľga...Viac
24.4.2024 - 14.5.2024 / Divadlo bez masky
od vás odporúčame!
festival

Urban Market 2024 (Spring Edition)

31.5.2024 - 2.6.2024 / Fakulta architektúry a dizajnu STU
odporúčame!
party

PVC: British Murder Boys - Regis & Surgeon (UK)

Pi 12.4.2024 / WAX2
odporúčame!