Olga Adorno

Práce Olgy Adorno sa snažia skúmať obrazy generované pohybom ako otázky, rébusy, koláže a konceptuálne mapy obsiahnuté v rámci hraníc listu papiera. Jazyk sa tu stáva protagonistom kompozície, striedajúc vizuálne a štrukturálne elementy, ako napríklad oko nahrádzajúce umelcovo „ja“ alebo zvukové asociácie založené na prekrúcaní anglických a francúzskych slov. Šikmá pozícia znakov, typografický rozdiel a kombinácia symbolov a písmen vyzývajú diváka, aby doplnil kresby vyjadrením zvukov na základe vylúštenia slovných hračiek a odpovedania na otázky.

Kresby Olgy Adorno sú poznačené jej prirodzenou inklináciou k časo-priestorovej činnosti a fungujú ako prepisy kinestetických skúseností tela na papier. Primárne zvolené pre svoju flexibilitu a jednoduchosť prepravy médium kresby jej tiež dovoľuje vyjadriť vzťah medzi ňou a okolím. Fotografie, výrezy z iných diel a príležitostné používanie ready-made objektov funguje ako archív jej súkromnej skúsenosti. Jej kresby teda nikdy nie sú obsiahnuté v ich fyzických hraniciach.
Vtipne vytvárajú možnosti pre telo, aby ich infiltrovalo a rozšírilo ich obsah prostredníctvom skúmania efemérnosti a načasovania. Prchavá energia vyjadrená v jej performanciách – teraz už len zaznamenaná v spomienkach publika a na zriedkavých dokumentoch – prežíva skrz výber diel na tejto výstave. Vytváraním synergickej interakcie fyzických stretnutí, kresby odrážajú oslnivé skúmanie tela Olgy Adorno v čase, priestore a jazykoch.

Diela Olgy Adorno nemôžu byť pochopené bez zohľadnenia jej performatívnej praxe. Ako kľúčová, ale ešte stále nedocenená, postava v rozvoji umenia performancie bola neoddeliteľnou súčasťou priekopníckych činností rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych v centre New Yorku.

S nadaním pre radikálne a priamo na mieste vymyslené nápady participovala na happeningoch a performanciách, medzi inými na Small Cannon Roberta Whitmana (1959), Photo Death Claesa Oldenburga (1960), Rule Game Five Trishe Brown (1964) v Judson Church, Original od Karheinza Stockhausen (1964) na Charlotte Moorman´s Second Avant Garde Festivale, The 13 Most Beautiful Women od Andyho Warhola (1964) a Solo Deborah Hay (1966) na 9 Evenings: Theater and Engineering.