Michal Turkovič: Obrazy obyčajného šialenstva

Michal Turkovič si z graffiti ponechal to najlepšie. Poznačilo a ovplyvnilo jeho rannú mladosť, spôsob štúdia na VŠVU, kde si dokázal obhájiť a presadiť maľovanie sprejom miesto štetca.

Jeho sólo výstava “Background” po absolvovaní štúdia v r. 2016 bola formálnym uzavretím jedného životného obdobia a spôsobu maľby, kedy radosť  z graffiti vychladla a prevládol pocit vyprázdnenia. Ostala spojitosť a prepojenie na mesto, perifériu, pozorovanie a zachytenie bežných situácií a rituálov, ktoré autor trefne reflektuje vo svojich maľbách.

Michalova posledná sólo výstava “Výstava práce, sociálnych vecí a rodiny” z roku 2019 nastavila zrkadlo dobe, ktorú žijeme, a výstižne s vtipom demonštrovala náš každodenný život aj s jeho zlozvykmi /fajčenie, prejedanie sa, uniformitu, nacionalizmus, odpad, atď/.

Pre divákov je škoda, že posledné dva roky boli autorovou galériou len nedostupné opustené priestory kdesi na periférii. Vytvoril niekoľko desiatok pozoruhodných murálnych malieb so sociálnou témou, ktoré sú zdokumentované na jeho instagrame.

Začiatkom tohto roka, v mesiacoch, kedy sme boli najviac izolovaní, vznikla séria prác vďaka ktorým sa Michal dokázal odpútať od ťaživej situácie. Vytvoril viacero veľkoformátových prác s odlišnou vizualitou, ktorými reagoval na bezútešnosť, izoláciu a šialenstvo doby, ktorú žijeme.

O svojej maľbe hovorí:
 „Jediným stavebným prvkom v mojich obrazoch sa stal farebný gradient. V prvom rade chcem, aby bola moja maľba vnímaná ako súčasná invenčná maľba sprejom. Je to môj dlhodobý postgraffiti výskum, kedy používam v maľbe sprej, no snažím sa s ním pracovať úplne inak ako je v graffiti subkultúre zaužívané. Pracujem tak už takmer 10 rokov. No zároveň sa mi v novej sérii podarilo zjednodušenou geometrickou formou a gradientami odkazovať na vizualitu diel z minulosti. Či už diela slovenskej moderny, kubistické a futuristické tendencie, ale aj propagandistický plagát.“ 

Nosnými dielami výstavy sú tri veľkoformátové maľby: Jednoizbák, First Minute a Last Party. Vyznačujú sa voľne usporiadanými predmetmi, ktoré pôsobia na prvý pohľad ako chaos. Zdanie klame... autor presne vie, kde má kľúče od Jednoizbáku, v ktorom sa musí zmestiť všetko od žehličky, na ktorej sa dá usmažiť aj volské oko, sprcha, ktorá je možno aj lampou, banány, ale aj papuče. Všetko v šedo-čierno-hnedej farebnosti paneláku.

Napriek veľkému formátu /175 x 195/ je na obrazoch málo miesta, veľa predmetov - absurdná kompozícia nesúrodých prvkov, ktoré vyvolávajú reťazové asociácie. Realistické zobrazenie v obrazoch je pretvorené tak, že malým nabúraním formy a významov sa odkrývajú nespútané výjavy. Michal vychádza zo svojho vlastného videnia a vnímania sveta, ktoré nevnucuje, ale ponúka priestor pre vlastné názory a závery.