Uplynul už nejaký čas odvtedy, čo Martin Gerboc pred sebou zavrel dvere, akými obraz vstupuje do sféry krásnych umení, aby sa ako účelnosti zbavený predmet ponúkol estetickému posudzovaniu, vyvolával potrebu nových interpretácii, podnecoval pokusy o zaradenie do štýlov, škôl a smerov – čo, zdá sa, nijako nebránilo tomu, aby sa ten istý obraz ako komodita nepodroboval vláde manažmentu a hladko nevstupoval do kultúrneho priemyslu.
Martin Gerboc svoje odmietnutie estetizácie maľby dosť radikálne vyjadril vo svojich teoretických prácach o postavení a funkcii maľby, no gesto odmietnutia tohto poslania sa predsa len najzreteľnejšie ukázalo v jeho obrazoch. On sa totiž obrazov nikdy nevzdal, ibaže im odmietol priznávať ospravedlnenia, akými sa po vypovedaní ideologických, výchovných a moralizátorských záväzkov usilovali oprávniť svoj odklon od sociálnej reality.
Gesto, akým sa odmietnutie estetizácie mení na príklon k realite v jej sociálnej a priamo politickej dimenzií, rozvíja Martin Gerboc s pozoruhodnou, neochabujúcou nástojčivosťou. Sociálna maľba sa preňho stala programom, ktorý v každej novej kolekcii jeho obrazov nadobúda ďalšiu podobu. Aktuálnosť im však dáva predovšetkým skutočnosť, že v nich rozpoznávame démonov, na ktorých už v súčasnosti prestávajú pôsobiť staré zaklínadlá, nehatene vstupujú do našich ulíc, dvorov a príbytkov, aby nám svojimi telami, postojmi, tvárami a grimasami zjavovali, že sú súčasťami nášho sveta.
Miroslav Marcelli, kurátor
