Výstava v Galérii Nova mala byť pre Martina Bu formou reštartu. Vložil do nej nadšenie, erudíciu a srdce - to boli vždy atribúty jeho životného i autorského postoja. Už s nami však nie je. Jeho Žraloky či Vzducholode si budeme musieť pozrieť bez neho.
Kurátorka: Viera Kleinová
V Galérii Nova sa tvorba Martina Bu (*1976 †2021) neobjavuje po prvýkrát. Pred takmer desiatimi rokmi tu uviedol výsledky svojho doktorandského výskumu v Ateliéri art dizajnu VŠVU v Bratislave. V tejto špeciálke (absolvoval v nej tiež magisterské štúdium a pôsobil ako asistent), vedenej Františkom Burianom, ktorý už od konca 80. rokov 20. storočia zastával silne kritický a antipragmatický postoj k dizajnu, mal Martin možnosť nájsť mediálne otvorený, spoločensky citlivý/ aktívny a autorsky poctivý prístup k tvorbe.
Tekutosť hraníc voľného a úžitkového, dizajnu a umenia bola pre neho takmer etickým princípom, fundamentom však nepochybne bola keramika. Tradičnú prácu s hlinou mal možnosť dôkladne spoznať na Strednej keramickej škole v Modre, vstup do súčasného keramického umenia a dizajnu mu sprostredkovalo štúdium v Ateliéri keramiky Ivice Vidrovej-Langerovej na VŠVU v Bratislave. Značný rozhľad, profesionálny i ľudský, mu priniesol viacročný študijný a pracovný pobyt v Izraeli - absorboval a cenil si tamojšiu kultúrnu i spoločenskú diverzitu, vnímal a navždy si zapamätal pocit trvalej úzkosti sprevádzajúci život na konfliktnom území.
Nová kolekcia Martina Bu je pokračovaním série objektov, ktoré realizoval vo svojom „recyklačnom laboratóriu” v rokoch 2012-2013. Základnú tézu - čím sú pre nás predmety, ktoré nás obklopujú - rozvíjal v dvoch vrstvách. V prvom komentári sledoval peripetie domáceho keramického priemyslu a z jeho neodvratne miznúceho a len sporadicky obnovovaného príbehu extrahoval, recykloval/ redizajnoval známe - banálne i výnimočné - figurálne motívy.
Druhá línia jeho experimentov sa vzťahovala na koncept voľných zostáv - plastík alebo nádob - rámcovaných architektonickou bázou. Tu vychádzal z myšlienky domu ako miesta kumulujúceho stav bezpečia, stability, integrity i statusu, zdieľaného v stavbách privátnych i verejných, profánnych i sakrálnych. A tento pocit vedome i intuitívne relativizoval, narúšal, podkopával - kostol tak dostal „oporu” vo forme riadenej strely či bomby. Inú stavbu zasa pretkal žralokmi - na zuby prírodných síl totiž netreba zabúdať.
Je zjavné, že v aktuálnych prácach na funkciu, hoc aj symbolickú, rezignoval. Zostal spôsob, akými ich tvaruje - na drsno, preferuje digitálnu CNC frézu, ktorá objekty svojim spôsobom deformuj. Finalizuje ich len čistou bielou glazúrou - tá v ostatných prácach dominuje. Ďalej ale rozvíja hybridné architektúry, práve tie sú osou jeho najnovšej (žiaľ poslednej) keramickej série.
Obsadenej atavistický strach vzbudzujúcim morským predátorom, ktorého v svojich objektoch Martin množí a kopí do žraločích domov. Je to útok alebo príležitosť, pýta sa. Vzducholoď zaparkovanú na streche domu „postavil” ešte v roku 2013, kedy bol jedným z účastníkov výstavného dialógu pod názvom Rozhovory, ktoré vedú inam. Iniciovala ho maliarka a grafická dizajnérka Mária Čorejová - Martinove fabriky, kostoly i vzducholode sa vtedy stali objektom jej kresliarskej intervencie.
Aktuálna verzia, so strohým dodatkom Vodík je o dosť mohutnejšia, domček sa scvrkol na hračkársku verziu. Spomenul si azda Martin na neslávne známu katastrofu pýchy nacistických Zeppelinov? Na luxusný Hindenburg, najväčší lietajúci stroj histórie, ktorý v roku 1937 explodoval zrejme kvôli horľavej náplni vodíka so vzduchom, zapálenej výbojom nahromadenej statickej elektriny?
Oheň svätého Eliáša možno zapálil vzducholoď z 30. rokov minulého storočia. Iný Martinov objekt, nazvaný Avac (skratka medzinárodnej organizácie Globálny obhajca pre prevenciu HIV), pravdepodobne mieri k ruptúram, ktoré poznačili (nielen) zdravie súčasnej spoločnosti. Epidémia AIDS, v „konkurencii” covidovej pandémie dnes takmer neviditeľná, sa však, ako mnohé ďalšie choroby, naďalej týka miliónov ľudí. Pripomienku tejto situácie Martin uvádza v logike svojich architektonických hybridov ako dom, z ktorého sa dvíhajú ruky „Atlantov” podopierajúce disk evokujúci liekovú formu.
Výstava v Galérii Nova mala byť pre Martina Bu formou reštartu. Vložil do nej nadšenie, erudíciu a srdce - to boli vždy atribúty jeho životného i autorského postoja. Už s nami však nie je. Jeho Žraloky či Vzducholode si budeme musieť pozrieť bez neho.
Diela Martina Bu si môžete v Bratislave aktuálne pripomenúť aj v Slovenskej národnej galérii/ Esterházyho paláci. Vo výstavnom cykle Vo výklade ich uvidíte od 18. júla do 10. septembra.
