Kurátori: Marianna Brinzová a Andrej Jaroš
Výbery zo súboru boli prezentované už na dvoch samostatných výstavách – Emittance (v Mestskej galérii v Rimavskej sobote, júl – august 2020) a Antinomický vzťah (v Liptovskej galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, október 2020 – február 2021). Najnovšia intervencia v bratislavskej Flatgallery s názvom FLUX spája dve predchádzajúce výstavy a zároveň prezentuje experimentálne zvukové stopy autorky, ktorých väčšina nebola zaradená v žiadnom výstavnom projekte. Mix predchádzajúcich výstupov je vo Flatgallery zámerne prezentovaný aj z toho dôvodu, že posledné výstavy prebiehali sčasti počas série „lockdownov“ a diváci ich naživo mohli vnímať len obmedzene.
FLUX sa opiera o témy, ktoré Ľudmila Machová vo svojej tvorbe cyklicky spracováva dlhšie obdobie. Jej záujem sa neustále obtáča okolo hľadania odpovedí na otázky týkajúce sa hraníc osobného a verejného priestoru, ambivalentného vzťahu človeka k prírode, väzieb medzi subjektom a objektom, deštrukcie a vzniku artificiálnych podôb krajiny. Jej diela často odkazujú na samotný cyklus prírody a jej procesy – vzniku, rastu, degenerácie, rozpadu, zániku a znovuzrodeniu.
Názov výstavy zároveň nepriamo odkazuje na hnutie Fluxus, ktoré bolo ovplyvnené experimentálnymi hudobnými kompozíciami Johna Cagea, východnou filozofiou, dadaizmom, Bauhausom, environmentálnym prístupom v umení a zen-budhizmom. Dištancovalo sa od klasického vnímania umenia a uprednostňovalo intermedialitu, ktorá je príznačná aj pre tvorbu a prezentácie diel Ľudmily Machovej.
Machová programovo skúma presahy prírodného a umelého prostredia a dejov v nich sa odohrávajúcich. V niektorých dielach sa zameriavala na súvzťažnosť privátneho prostredia a meniaceho sa mestského exteriéru, v iných viac inklinuje ku krajine, ktorú hodnotí cez prizmu nášho protichodného vzťahu k nej. Tvorbu zdanlivo neestetických mestských zátiší strieda s akýmisi anorganicko-organickými protoarchitektúrami, ktoré v sebe uchovávali fragmenty prírody. Myšlienka zakonzervovania prírodnín, ktorú vo svojej tvorbe posledné obdobie cyklicky opakuje, sa však vo svojej podstate javí veľmi ambivalentne. Autorka si prostredníctvom tvorby kladie otázky, kto, čo a čím v skutočnosti chráni, a či je vôbec takýto druh ochrany potrebný. V jednotlivých dielach sa to prejavuje zvláštnym druhom napätia, ktoré podčiarkuje, že náš vzťah k prírode a jej ochrane je často protichodný, protirečiaci si.
Vo výstavnom projekte nazvanom FLUX sa Ľudmila Machová prostredníctvom maľby, videa/animácie a experimentálnych zvukových stôp zaoberá žiarením, vibráciami, svetelnými zdrojmi, pohlcovaním priestoru, sutinami/ruinami, vrstvením, pôsobením času, deštrukciou, rozpadom, prepájaním, transformáciami a obnovou. Tieto deje skúma na rozhraní osobného domáceho prostredia bytu/ateliéru, mestskej scenérie a fragmentov prírody/krajiny.
Hlavným atribútom jej zobrazení sa stáva kopa v podobe sutín alebo neurčitej organicko-anorganickej hmoty. V zobrazeniach sa zameriava predovšetkým na osobný priestor svojho bytu a ateliéru, ktorý mapuje vo vzťahu k bezprostrednému okoliu mestského exteriéru a jeho neustálych premien. Machovú zaujímajú zdanlivo neestetické mestské zátišia v podobe kôp sutín po demoláciách objektov. Asociatívnym spôsobom prepája deje odohrávajúce sa v jej privátnom prostredí, s tým, čo sa deje vonku, napríklad v podobe búrania areálu bývalej Matadorky za oknami jej ateliéru. Meniaci sa mestský exteriér je pre ňu dlhodobo inšpiračným zdrojom.
Transformujúce sa mestské prostredia zachytené na maľbách Ľudmily Machovej v sebe vrstvia objemy materiálu, zmien a uplynutého času. Atmosféricky prežiarené ruiny kolorujúcich sa sutinných zátiší sa abstrahujú a sfarbujú do oranžova. V maľbách tak vzniká akási zvláštna tiesnivá postapokalyptická atmosféra daná do kontrastu k fragmentom zelených plôch. Maľby zrkadlia to, čo Machovú prirodzene fascinuje, a to proces, ktorým sa umelý priestor stáva opäť prírodným alebo ten prírodný, naopak, umelým.
Tieto ambivalentné deje na výstave sprítomňuje napríklad výjavmi zo sutín, z ktorých rašia Divozely (2020), alebo výsekmi z prostredí „prerastených“ umelými káblami (Pohľad na Matadorku, 2020). Do súboru sa jej tak bezprostredne vtlačilo intenzívne pozorovanie nielen exteriéru, ale aj situácií a predmetov z interiéru.
Autorka okrem vonkajších výjavov mapuje aj priestor svojej kuchyne a s ňou spojených spotrebičov. Pri ich pozorovaní sa odosobňuje od primárnej funkčnosti a sústreďuje sa viac na metaforickú rovinu a prírodné elementy (oheň, vodu, zem a vzduch), ktoré v sebe spotrebiče uväzňujú. Každý takýto predmet vníma ako špecifický nosič svetla, tepla alebo osobitného zvuku. Prostredníctvom svojho umeleckého výskumu napríklad pozoruje zmeny odohrávajúce sa v mikrovlnnej rúre pod vplyvom tepla, ktoré mení štruktúru hmoty v čase zohrievania. Machová zaznamenáva proces ohrevu pita chleba v mikrovlnke, jeho meniaci sa tvar a konzistenciu, čím vzniká akási bublajúca, vyvierajúca hora (Žiarenie III, 3D animácia/video, 2020).
Na obraze Emittance/Žiarenie, 2020 (výjav z kuchyne) sa vplyv vonkajšieho i vnútorného prostredia a jeho dejov asociatívne spája. Priestor kuchyne sa stáva miestom zvláštnych, neočakávaných situácií korešpondujúcich svojou premenou a istou dávkou deštrukcie s tým, čo sa deje za oknom. Daný výjav je znepokojujúci, nenachádzame v ňom pokoj, ktorý od privátneho prostredia očakávame. Naopak, pohlcuje nás opustený prežiarený priestor plný nesúrodosti a zvláštnych zvukov, ktorý majitelia akoby narýchlo, pod vplyvom neznámej hrozby, opustili (Žiarenie II, 2020). Živelnosť prírody im nenápadne prerastá aj do útrob domova, ktorý sa od vonkajšieho sveta stoj čo stoj snažili izolovať.
Súčasťou výstavy sú tiež zvukové experimentálne skladby vznikajúce ako Field recording zo zvukov/ruchov rôznych prostredí a miest. Zvuk prostredí a predmetov bol abstrahovaný a navrstvený pomocou softvérov, čím vznikla akási „geografická/geologická“ skladba odkazujúca na priestor, čas a hmotu. V skladbe sa tak objavujú rozmanité zvuky prostredí, prítomnosť prírodných živlov, prírodnín a predmetov – praskanie dreva, hučanie vody, štiepenie kamennej bridlice atď.
Ľudmila Machová (*1990) je absolventka Ateliéru mal+by doc. Mgr. art. Klaudie Kosziby, ArtD. (2017) a Ateliéru +- XXI prof. Daniela Fischera, akad. mal. (2015) na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Počas štúdií absolvovala stáž na Faculty of Fine Arts University of Porto v Portugalsku. Má za sebou viacero skupinových aj samostatných výstav na Slovensku aj v zahraničí. V roku 2017 a 2018 sa stala finalistkou súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB. V autorskej tvorbe sa venuje maľbe a jej presahom, objektom, inštaláciám, videu a tvorbe experimentálnych zvukových kompozícií.
Machová sa prostredníctvom autorskej tvorby programovo zaoberá osobným i verejným priestorom, odkrývaním nenápadných väzieb medzi subjektom a objektom, hľadaním symbiotického súžitia človeka s prírodou, vykorenením a znovuzakorenením, „odprírodňovaním“ a jeho následkami v podobe vzniku artificiálnej krajiny. Autorka okruh tém spracováva cez experimenty s rôznorodými materiálmi, médiami a formami. Žije a tvorí v Bratislave.
