Juraj Mravec (SK) - Vojna na Ukrajine

Vojna na Ukrajine sa podľa viacerých politológov začala už na Majdane v roku 2013. Vtedajšia ukrajinská vláda pod nátlakom Ruska pozastavila prípravy pre podpis asociačnej dohody Ukrajiny s Európskou úniou. Vojenský otvorený konflikt medzi vládnymi silami Ukrajiny a proruskými separatistickými povstalcami vypukol v roku 2014 a od februára 2022 sledujeme takmer v priamom prenose inváziu ruských vojsk na Ukrajinu. Majdan, Donbas a vojna na Ukrajine sú príkladom stupňovanej agresie Kremľa voči nezávislej a samostatnej krajine. 

Fotograf a dokumentarista Juraj Mravec sleduje vývoj týchto udalostí od roku 2014, chápe ich ako vzájomne súvisiace akty agresivity, ktoré nie je možné od seba oddeliť. Ako vojnový reportér bol v centre diania na Majdane, Donbase a momentálne sa pravidelne vyskytuje  v blízkosti ukrajinského frontu. Prináša odtiaľ fotografické svedectvo, ktoré nám vytvára bázu poznania o tom, ako to v týchto zónach konfliktu prebieha a vyzerá, ale súčasne je možné vnímať tento typ svedectva ako bariéru voči hoaxom, konšpiračným teóriám a rôznym proruským náladám u časti slovenského obyvateľstva.

Často sa vedú odborné i laické polemiky o tom, či vojnová fotografia dokáže silou svojej výpovede zvrátiť prebiehajúce vojnové konflikty. Od čias vietnamskej vojny sa mnohé zmenilo a fotografia touto mocou už v zásade nedisponuje. Čo ale podľa mňa dokáže čiastočne zmeniť, je vytváranie akéhosi ochranného valu okolo spoločenstiev pred konšpiračnými teóriami, hybridnými vojnami. Je to nová úloha fotografie, kde sa nanovo prehodnocuje jej rola aj autorita v dnešnom svete. 

Fotografická prax Juraja Mravca stojí na mapovaní a sledovaní terénu, vyčkávaní na motívy, ktoré by vystihli jednotlivé udalosti. K fotografiám, ktoré vznikali pri najvyššom riziku, patria tie, ktoré sledujú boje, kde fotoreportér dokumentuje priame vojnové udalosti alebo konflikty. Takých fotografií nie je veľa, ale sú priamym dotykom diváka s vojnovými udalosťami.  

V reportážach autora sú však výrazne prítomné zábery, ktoré sprostredkúvajú zničenú a zdevastovanú krajinu, mestá a obce. Fotografie, ktoré vznikli po odznení jednotlivých bojov, sú špecifické akýmsi mĺkvym apokalyptickým tichom, mementom o dôsledkoch konfliktu. Neraz sa medzi týmito motívmi objaví aj šíra a rovná ukrajinská krajina, kde sa nemožno ukryť v prirodzene zvlnenom teréne.

Dôležitou obsahovou črtou dokumentárnej tvorby Juraja Mravca je človek. Ten sa nachádza na mnohých záberoch, neraz ide o portréty unavených a vojnou vysilených ľudí, ich tváre sú zrkadlom vojny. V jednom z rozhovorov spomína Juraj Mravec na to, že v zónach bojov a priľahlých oblastiach zostali tí najbiednejší ľudia, tí, ktorí nemali kam odísť a ani si nevedeli predstaviť, kam by mohli ísť. Väčšinou sa na fotografiách pozeráme do tvárí starých ľudí, ktorí zostávajú tam, kde sa narodili. Sú neraz jedinými obyvateľmi zničených domov a zdevastovanej krajiny.

Vojna nemusí byť za každú cenu zobrazovaná priamymi bojmi, fotograf sa nemusí postaviť medzi dve znepriatelené armády. Naratív vojny sa odvíja aj od príbehu človeka. Ľudia, ženy, deti, starci sú tí, ktorí hovoria o dôsledkoch vojny, o dôsledkoch agresívnej a teroristickej politiky Ruska voči nim.

Pri fotografovaní vojnových udalostí existuje viacero ciest. V minulosti často užívanou metódou bolo dokumentovanie priamych bojov tak, aby sa v záberoch dosiahla čo najúčinnejšia kombinácia emócie a akcie. Dnes, a je to prípad aj Juraja Mravca, prevláda podoba dôsledkov vojny, zničených životov a krvavej krajiny. Je to príbeh, ktorý sa skrýva za osudmi jednotlivých ľudí. Podať o nich svedectvo je nesmierne dôležité, pretože od toho bude závisieť, ako bude „svet vnímať vojnu na Ukrajine“, povedané slovami autora. 

V jednom z rozhovorov Juraj Mravec spomína, že nič horšie ako Irpiň nezažil. Je to mesto neďaleko Kyjeva, ktoré bolo Rusmi bombardované v začiatkoch vojny. Išlo o jedno z najextrémnejších miest, aké autor vo svojej práci vojnového reportéra zažil. 

Vojnová reportáž sa síce po obsahovej alebo formálnej stránke dekádami nemení, ale to, čo vojna na Ukrajine prináša, je najmä kombinácia obrazu a slova. Podať svedectvo zo strany fotografa komplexne (slovom i obrazom) pôsobí nesmierne účinne. Súčasne si uvedomujeme, že fotografie sú dôkazným materiálom o zverstvách páchaných ruskými vojakmi na  civilnom ukrajinskom obyvateľstve. Raz, keď sa budú sumarizovať dôkazy Ukrajiny voči Rusku, budú fotografie pamäťou na traumy konkrétnych ľudí. Pretože „mier bez spravodlivosti je horší ako vojna“ (Jan Urban, Absynth). 

Text: Bohunka Koklesová

Vstup voľný

Pozrite si program celého festivalu Mesiac fotografie 2022.