Juraj Florek: Pekné tiene

Kurátorka: Dorota Vlachová

Juraj Florek je maliar – urbánny pieskumník. Neobsedí. Aj v čase pandémie vyráža so svojím stojanom, plátnom a farbami, aby maľoval miesta, ktoré sú pre bežného človeka nezaujímavé, prehliadané a možno aj zatracované. Jeho ateliérom sa stávajú rôzne zákutia, neobývané štvrte, bývalé priemyselné objekty, opustené areály s budovami, schátralé továrne, ale i obyčajné parkové domy, veľkosklady, kde ho zaujme obyčajný kamión, rebrík, či nákladný vozík. Svoje plenérové výpravy si dopredu plánuje a ani nepriaznivé počasie ho neodradí od práce vonku. V rannej mladosti rád spoznával a skúmal urbánne prostredie Dolného Kubína, odkiaľ pochádza, a kde svoje stopy /prieskumníka/ zanechával vo forme graffiti.  

Tu niekde možno hľadať príčiny jeho fascinácie a túžby vyhľadávať, skúmať a maľovať miesta, ktorým „odzvonilo“. Svoje rozsiahle  bádanie a výpravy  zhrnul v knihe Prevádzači - Urbex na Slovensku ktorá vyšla v r. 2018.

Celá doterajšia autorova tvorba  sa sústreďuje na plenérovu maľbu mestskej krajiny. Juraj Florek hovorí:  „žáner krajinomaľby, nie je prežitý a má v súčasnosti rozsiahle pole objavovania námetov a technických prístupov. Môj dlhodobý zámer je pozdvihnúť povedomie o žánri mestskej krajinomaľby, ktorá je na okraji záujmu.“ Jeden z dôvodov je aj jej obtiažnosť a predpoklad autora, ktorý rád skúša svoje limity pri maľbe v exteriéri a nebojí sa ísť "proti prúdu" - mainstreamu súčasných prevládajúcich tendencií na poli maľby.

Prezentované diela z cyklu „Pekné tiene“ tvorí 10 dvojíc obrazov,  ktoré vznikli v r. 2020 v 13. obvode na okraji Budapešti /Angyalfőld/ v bývalej robotníckej štvrti s fabrikami, kde sa dnes nachádzajú veľkosklady, priemyselné budovy, ktoré sa menia na administratívne centrá. Vystavené dvojice zobrazujú identické prostredia, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť rovnaké, ale v meniacom sa čase sú na nich zaznamenané  zmeny – tiene, iný pohyb, farby, či zmiznutý objekt.

Tentokrát autora zaujali zaparkované prívesy kamiónov, prepravné vozíky, ale aj scéna typická pre dnešnú dobu –  prázdna terasa kaviarne so stoličkami opretými o stoly. Všetko sú to výjavy, ktoré možno v reálnom živote nestoja za povšimnutie, ale na Florekových plátnach fungujú ináč. Príjemná farebnosť, plastická pastózna olejová maľba navodzuje pocit prekvapivej  pohody, ktorú cítiť napriek neatraktívnej téme a prostrediu.

Na druhej strane vyprázdnenosť, ktorá je príznačná pre autorove plenérové práce, nadobúda v dnešných  lockdownových časoch, ktoré zažívame, ďalší rozmer  a evokuje pocit osamelosti. Autor cez svoj osobne  zažitý proces maľovania sprostredkúva nový pohľad na obyčajné javy a miesta, ktoré v každodennej rutine ani nevnímame. Cez jeho obrazy zažívame dobrodružstvo objavenia krásy post-industriálnej krajiny tam, kde ju nečakáme a nehľadáme.