Jiří Příhoda

Na jar tohto roku som bol kurátormi 8mičky – zóny pre umenie v Humpolci oslovený, aby som nainštaloval výstavu Vrchovina, krabatina, mrchovina: Solitéři so zaujímavým zadaním pripraviť akúsi formu kaplnky pre Želivskú monštranciu*, ktorá mala byť jedným z exponátov výstavy. To ma zaujalo natoľko, že som k tomu pristúpil formou, ktorú sám pre seba nazývam „interpretačnou inštaláciou artefaktov“ iných autorov. Podobným prístupom, akým vznikla vyššie zmienená Monštrancia v 50. rokoch minulého storočia, som pre ňu v rámci výstavy pripravil Kaplnku, ako najjednoduchšie pomenovanie vzniknutej situácie. „Podobným spôsobom“ mám na mysli to, že počas spoločensko-sociálnej a materiálnej núdze ste nútení improvizovať a použiť pre Váš zámer alebo potrebu to, „čo je po ruke“, s tým, že naliehavosť vzniknutej reálnej situácie nie je daná materiálnymi možnosťami, ale vnútornou potrebou odolávať vplyvom obklopujúceho prostredia.

Pre svoju samostatnú výstavu v galérii ZAHORIAN & VAN ESPEN v Bratislave sme sa rozhodli ďalej s týmto mojim počinom pracovať...Kaplnka bola realizovaná zo “spoločensko-sociálnej a materiálnej núdze“ a z toho, „čo je po ruke“, teda zo železného sila, používaného v potravinárskej veľkovýrobni neskorého socialistického realizmu, komunizmu 70. a 80. rokov minulého storočia. Fyzická prítomnosť Želivskej monštrancie a skutočné denné svetlo vo vnútri inštalácie vo výstave boli dematerializované do podoby projekcie mnou vyhotovených fotografií Monštrancie v humpoleckej inštalácii Kaplnky. Výsledkom je spojenie prítomnosti Kaplnky verzus digitálneho obrazu monštrancie, ktorý je premietaný z „rozety“ do jej prázdneho priestoru bez denného svetla.

4.12.2019
Jiří Příhoda, Austin, Texas
* V roku 1950 bol premonštrátsky kláštor v Želive prepadnutý komandom komunistickej Štátnej bezpečnosti, zabavený, vyrabovaný a rehoľníci zatknutí. Následne bol premenený na internačný tábor pre kňazov a členov rehoľných rádov. V tábore bol nastolený tvrdý režim, udržiavaný skupinou desiatich členov ŠtB a strážený tridsiatimi piatimi príslušníkmi SNB. Internovaní boli v kláštore ubytovaní po dvadsiatich až tridsiatich ľuďoch v jednej izbe, kde neustále prebiehali prehliadky osobných vecí a dozorcovia zabavovali predovšetkým predmety s náboženskou tematikou. Všetky „prehrešky“ duchovných vyhodnocovalo vedenie tábora a trestalo ich prísnymi trestami. Napríklad znížením prídelu potravín, obmedzovaním spánku, pobytom v korekcii. Internovaní museli taktiež denne ťažko pracovať a za svoju prácu nedostávali žiadny plat. Boli zamestnaní na štátnom statku, v lese, na stavbách, pri vykladaní vagónov v Humpolci atď. Spočiatku boli bohoslužby v internačnom tábore zakázané a konali sa tajne. Neskôr vedenie tábora povolilo slúženie spoločnej omše večer, po pracovnej dobe v chórovej kaplnke.

Internovaným rehoľníkom sa podarilo vo väzenských podmienkach tajne vyrobiť monštranciu – ozdobnú schránku určenú na vystavenie a uctievanie konsekrovanej hostie – eucharistie. Monštrancia bola zrejme vyrobená v niektorej z dielní, kde pracovali väznení a na jej výrobu boli použité plechovky od uhoriek (troj- až päť-litrové). Použité sklo je pravdepodobne dnom zaváracej nádoby. Nezachoval sa uzáver ani tzv. lunula, ak teda vôbec bola súčasťou. Monštrancia bola používaná pri bohoslužbách v spomínanej chórovej kaplnke.

Pred koncom existencie internačného tábora ju niekto z rehoľníkov v Želive tajne uschoval za tehlovú zástenu na povale kostola, aby nedošlo k jej znesväteniu a bola uchovaná ako pamiatka na túto dobu temna. Želivská monštrancia sa tak stala svedkom krutosti i nezlomenej nádeje.