Fotografia je obraz. Iba obraz. Nie je však vernou predstavou a prezentáciou toho, čo bolo vnímané v skutočnosti, ale zjednodušeným obrazom vybraného motívu, obrazu vytvoreného pre jeho nezávislosť. Nemá žiadne záväzky voči tomu, čo dychtivo zaregistrovala. Je to len obraz, a realita obrazu nie je realitou prezentovanej skutočnosti.
Samozrejme, obraz sa tiež zviditeľňuje a predstavuje, ale predovšetkým ilustruje a sprítomňuje sám seba. Vizuálna prítomnosť v ňom je kvázi-prítomnosťou, prítomnosťou len akoby. Obraz aktivuje vnímanie, ktoré sa v konečnom dôsledku v podstate obmedzuje na videnie. Wittgenstein povedal, že „kópie sú dobrými obrazmi, keď sa dajú ľahko zameniť s tým, čo predstavujú.“ Obraz, dokonca realistický, však nie je kópiou. Je falzifikátom.
Percepcia obrazu ktorý je vnímaný ako abstrakt je zvyčajne sprevádzaná fantáziou, ktorá sprítomňuje niečo chýbajúce pomocou niečoho chýbajúceho, čo v konečnom dôsledku vedie k vzniku autonomizácie vnímaného výrazu. Keď už bolo niečo odprezentované, prestáva byť tým, čo poslúžilo na samotnú prezentáciu. Podľa Husserla sa obrazovosť ako taká zobrazuje vo vedomí bez ohľadu na hodnotu našich myšlienok, takže v istom zmysle je od nich nezávislá. Preto zmyslom existencie mnohých obrazov je vyčlenenie sa od významu, ktorý súvisí s realitou. Ich nezávislosť sa prejavuje čistou viditeľnosťou.
V roku 1998 som napísal: „Keďže si myslím, že fotografia je bezmocná, pokiaľ ide o vizuálne svedectvo o pravde, jej úlohu zužujem na vytváranie vizuálnej autonómie. Vo všeobecnosti zobrazujem jej neodcudziteľnú prítomnosť ako list papiera – objekt, ktorý sa prejavuje samovoľne. Oprostená od iných povinností, obmedzuje sa na materiálnu stopu variantov prítomnosti, ďalším odtlačkom stopy, samoreprodukciou, tieňom, negatívnym obrazom, črepom, ktorý nemá žiadne výčitky k nadčasovému, fragmentom nezbúrateľného celku pretože rozptýlenej, náhodným detailom chaotického celku. „
Prešlo 20 rokov a stále si to myslím.
Jerzy Olek
Jerzy Olek
Umelec a teoretik.
Je iniciátorom hnutí expanzívnej a mediálnej fotografie (70 roky), ako aj elementárnej fotografie (1980). Autor mnohých výstav v Poľsku, i v zahraničí. Je tiež zakladateľom galérie „Foto-Medium-Art“ (1977), ktorá pôsobila takmer 20 rokov vo Vroclavi a následne 10 rokov v Krakove. Od 70. rokov minulého storočia je členom viacerých redakčných tímov, vrátane časopisov: „European Photography”, „Projekt”, „Art Life”, „Fotografia”, „Arteon”, „Rita Baum”, „Artluk” a „CoCAin”. O fotografií a umení publikoval viac ako 500 článkov v poľských a zahraničných periodikách venovaným umeniu.
Kurátor medzinárodných Fotografických konferencií Východ-Západ ,,Európska výmena”. Prvej, v roku 1989 sa zúčastnilo okolo 200 umelcov, kritikov a kurátorov z 20 krajín. V roku 1991 obdobne: veľká výstava vo Vroclavi Nové dimenzie fotografie (orig. Nowe przestrzenie fotografii), ktorá bola uvedená v dvoch múzeách, gotickom kostole a renesančnom zámku, ako aj konferencia Etos fotografii, na ktorej sa predstavilo niekoľko uznávaných filozofov a teoretikov umenia.
Iniciátor výstav ako Komplex symplexu (Dolnośląski Festiwal Nauki vo Vroclavi), ktorej výstavy a prednášky sa uskutočnili v Lyone, Štrasburgu a v Berlíne; Vidieť seba/Widzieć siebie bolo prezentované v desiatich krajinách – od Mexika, Maroka, Španielska po Japonsko. Autor programov 19 festivaloch nového umenia Festiwal Nowa Sztuka „lAbiRynT“. Vo svojom dome v Klodskej Kotline vedie od roku 1985 fotografické workshopy Účasť v komunite (orig. Uczestnicwo we wspólnocie).
Profesor na SWPS Univerzite humanitných a spoločenských vied vo Vroclavi. Predtým bol profesorom na Univerzite umení v Poznani a na Vysokej škole výtvarných umení v Gdansku. Ako účastník konferencií sa venuje kultúre, umeniu a fotografii. Špecializuje sa na psychofyziológiu vízie a nových médií. Od roku 1991 realizuje pôvodnú myšlienku Bezrozmernosti ilúzií/Bezwymiar iluzji prostredníctvom multimediálnych výstav a publikácií.
V rámci tohto projektu zorganizoval viac ako 100 individuálnych výstav, ako aj výstav umeleckého dialógu, a to v niekoľkých krajinách, okrem iného v Japonsku (Tokio a Osaka). Je autorom publikácií: Moja droga do bezwymiaru (2001), Umożliwianie niemożliwemu (2007), 7 od/za/słon iluzji / (2013) a Zobaczyć idealne, czyli bezkresy kresek/ (2015). Jeho biografia je publikovaná vo Vroclavskej encyklopédií a v Britishpedii. Je citovaný v odborných časopisoch a zahraničných publikáciách vrátane Gottfrieda Jägera, Fotoästhetik a Birgit Wudtke Fotokunst, Zeiten der Digitalisierung , z poľských stojí za spomenutie Ultraliteratura Dobrawi Lisak-Gębala.
O umelcovej činnosti, ktorý má 75 rokov bolo natočených niekoľko televíznych filmov.
