Oko je komplikovaný, zložitý, krehký a zvedavý orgán, ktorý sa otvára a zatvára podľa okamihov našich dní a celej našej existencie: ráno a večer, pri narodení, a keď príde smrť, a dokonca aj počas noci, keď sa prebudíme zo sna. Všetok život musí mať oko. Je dobré pamätať na to, že máme vonkajšie oko, dokonca dve; a vnútorné oko, súčasne naše vedomie aj našu schopnosť vidieť klamlivé okolnosti. Fotografi ho niekedy používajú, pretože ich dve oči majú problém vidieť všetko: Claude a Marie-José Carretovci majú toto vnútorné oko, a tým je ich srdce.
Idú vo dvojici, strelka ich kompasu je vždy otočená na východ. Kráčajú bez klapiek na očiach, nezasahujú, nemajú stanovené hranice. Neoverujú si vopred cestu, vyhýbajú sa diskriminácii. Áno, stretnutie sa uskutoční, pretože sú priateľskí, veľa sa okolo seba pozerajú, ale nie ako voyeuri, sú pozorovateľmi so skutočným pohľadom hľadajúcim krehké nedostatky emócií. Prišli, lebo sa v nich otvorili dvere, ako aj v očiach tých, ktorých prišli fotografovať.
Claude a Marie-José sú kontemplatívni. Sú vždy tak trochu mimo sveta, ďaleko od mesta, ale blízko k zemi, kde rastie tráva a pšenica. Ich fotky sú krásne, hovoria, naznačujú, sú to cestovné denníky, poznáme ich a rozumieme im. Skutočná krása dosiahnutá prostredníctvom kompozície, uhla pohľadu, prepojenia jedného s druhým, prostredníctvom prívetivého prístupu k ľuďom, ktorých stretnú, bez náhlenia a agresivity. Žiaden voyeurizmus, nič nekričí, je to vzájomné zbližovanie sa vďaka dlhotrvajúcim opakovaným pobytom, pokorným a verným, v týchto krásnych krajinách na východe.
Sú dvaja, jeden muž a jedna žena, dva odlišné pohľady, dva spôsoby, ako hovoriť a milovať, krásne samovoľné prenikanie, akoby osmóza, a preto je často nemožné vedieť, kto urobil tú alebo onú fotografiu. Ich štyri oči sú napokon (dvoj)jediným pohľadom na ľudí, ktorých fotografujú.
Vidíte všetky tie usmievavé a občas aj smutné tváre, vždy však krásne, všetky tie rodiny, a akoby ste sa vracali k východiskovému bodu, veď predsa Zem je guľatá, ale nebudete musieť prejsť okolo celého sveta, iba okolo toho sveta, ktorý často označujeme za bizarný, nebezpečný, prinášajúci biedu a choroby, svet nenásytných zlodejov sliepok. Už ako dieťa ma vystríhali pred Rómami, Cigánmi, nomádmi, kočovníkmi, osadníkmi a aj pred predavačmi králičích kožiek. Ubehlo veľa času, ale dnes opäť okolo seba vidím, že strach a nenávisť voči Rómom sa znova predierajú na povrch.
Práve na týchto ľudí nás Claude a Marie-José Carretovci upozorňujú a vynášajú ich na svetlo. Rozhodli sa predstaviť každodenný život Rómov, jednoduchých, otvorených ľudí, ktorí sa nechajú fotografovať bez ťažkostí. Stačí náznak, aby si lepšie upravili šatku na hlave či vrátili sukňu na kolená; ľudí, ktorí nepózujú preto, lebo ovplyvňujú svetové dianie, ale preto, lebo sú pre svet neznámi, no hrdí, rozpoznaní. Sme ďaleko od obrázkových týždenníkov Gala či Paris Match a svetových fotografií retušovaných pieskovcom sebalásky. Upieram pohľad na tieto citlivé fotografie Clauda a Marie-José a zo spomienok sa mi vynára krásna rovnica veľkého francúzskeho básnika Charlesa Baudelairea, ktorú chcem povedať každej z týchto rómskych tvárí: „Mne podobný – môj brat."
