Braňo Jelenčík / 40 rokov v dizajne

Kurátor: Róbert Makar

Hovorí sa, že roky, ktoré končia na osmičku majú pre nás osobitný význam. V mojom celkom súkromnom prípade je to zrejme vždy o rok neskôr. V roku 2019 ma dostihlo pár okrúhlych výročí. (… na niektoré som iste zabudol). Prvá skutočná objednávka zaplatená v naturáliách, štart podnikania – dizajn
sa stal prostriedkov obživy nielen pre mňa, ale časom aj manželku a tri deti. K výročiam možno zarátať (i keď nie kontinuálne) dve desiatky rokov pedagogiky. Ak hovorím o kultivovaní a zrení – dúfam, že vek mi daruje ešte pár rokov medzi prvým i druhým hlúpnutím.

Hoci teraz stojíte pred ukážkami môjho dizajnérskeho úsilia, cesta k tomuto nepochybne atraktívnemu spôsobu sebavyjadrenia nebola vôbec zákonitá ani priamočiara (… ó ako závidím géniom dar profesijnej orientácie už od kolísky).
Taký letecký konštruktér, to by bolo niečo pre mňa! Pokojne by som zahodil môj minitalent a rodinné výtvarnícke korene. Alebo, že by maliar voľného výtvarného umenia? Vlak „dizajnérik“ prišiel k výhybke až v období maturity a pomaly funí do kopca do dnešných dní. Musím sa, ale pochváliť. Nie som zradca ideálov!

Vyštudoval som aj to konštruktérstvo (žiaľ nie letecké).Na človeka teda čakajú v živote poriadne návnady zvádzajúce z kariéry. Víno, ženy, spev (husle), hovorili naši dedovia. Moje alter ego objavilo začiatkom 90. rokov teórie strategického manažmentu, finančných modelov, marketingu. Kdeže letecký konštruktér, kdeže dizajnér. Porozumel som ekonomickej fyzike sveta. To bolo niečo! Predtým ma občas zastavili na ulici s otázkou, či som nehrával u Bulhara na husle, v ktorej činkárni som cvičil, párkrát v súvislosti s dizajnom, ale teraz som konečne získal štatút experta. Asi si poviete, čo ten chlap do pekla vlastne chce. Určite málo z toho, čo sa stalo. Zo všetkého, čomu som sa zanietene venoval, vznikla divoká zmeska, ktorá mi pomáha žiť skvelý život. Netreba sa však brať príliš vážne. Možno objavím novú vášeň, podľahnem a začnem odznova. To, čo vidíte, nie je podľa súčasných merítok dizajn. Preto logicky nie som dizajnér.

Výstup je príliš jasný, materiálny, realizovateľný a konkrétny. Žiaden koncept, filozofovanie, virtuálna realita (ani nechtový dizajn). Nechce sa mi dokonca vymýšľať ani atraktívne pomenovania typu uchopiteľné neuchopiteľno.

Skončil som v dizajne, kde loď musí plávať, na stoličke sa má dať bezpečne sedieť, krása má robiť život znesiteľným, harmonickým, nie šokovať. Skončil som v dizajne, ktorý robil veci zrozumiteľné, pochopiteľné, vkusné. Mali predok, vrch, ovládače nie „appky“, boli stabilné a trvanlivé. Mali zmysel a všeobecne užitočné poslanie. Boli pre všetkých, nie iba pre exaltovanú elitu.

To bola moja idea trvalo udržateľného života.  Zámerne neprezentujem len úspechy. V živote robíme chyby, zberáme skúsenosti. Všetky návrhy sú moje deti. Niektoré poslušné, iné menej. Sú tu väčšie projekty i drobná grafika na štvrhodinku práce.  Pred 40 rokmi som vedel všetko, dnes sa čoraz viac topím v pochybnostiach. Začínal som s ceruzkou, pilníkmi, logaritmickým pravítkom a túžbou veľa vedieť. Raz sa ma študentka zhrozene opýtala, či sme dokázali robiť bez mobilov. Áno bez mobilov, bez PC, bez 3D tlačiarni – bez výhovoriek a ľahších ciest. Samozrejme, osvojil som si postupne informačné technológie, fax, internet… Tvorba je však v hlave. Technológie sú mŕtve nástroje, tak ako zabudnutá píla v kúte dielne. Autor im dáva život.

Na toto som si spomenul. Iba toto som chcel dodať, aby bolo jasno.