„Chcela by som pochopiť, čo to znamená byť človekom,“ hovorí Albana Ejupi. Zdá sa, že všetky jej diela sa točia okolo tejto ústrednej otázky nášho bytia. Výsledný svet jej malieb je dôverný a emocionálny, provokatívny a prinášajúci výzvy, ale aj tajomný a záhadný.
Táto mladá umelkyňa si už vytvorila jedinečný vizuálny jazyk, aby mohla skúmať seba a podmienky človečenstva. Témy, ktorými sa zaoberá – potešenia a bremená telesnosti a sexuality, krása a bolesť veku a rozkladu – sú také staré ako ľudstvo samo.
Jej maliarske techniky svedčia o odbornosti a precíznosti, ale aj o jej otvorenosti voči umeleckému experimentu (napríklad dômyselné použitie piesku ako maliarskeho média). Jej maľby vytvárajú svoju vlastnú realitu, zhusťujú skutočný svet, alebo ešte presnejšie, sú odvážnym pokusom vytvoriť ilúziu skrytej podstaty tela alebo tváre a prepožičať im umeleckú formu.
Láska a vášeň pre dvojice nevybledla, naopak, stala sa silnejšou, senzuálnejšou, hlbšou, hĺbavejšou a pre samotnú umelkyňu ešte zmysluplnejšou. Expresivita, známa z jej skorších prác, ustúpila hlbokému a intenzívnejšiemu momentu intimity. Expresívnosť okamžiku sa vytráca, avšak tá spojená s pretrvávaním sa prehlbuje.