Kurátor: Andrej jaroš
Adam Macko (*1989, Levoča) je vizuálny umelec a kurátor. Absolvent Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach (ateliér Grafika a experimentálne techniky, prof. Peter Rónai, akad. mal.), v súčasnosti interný doktorand na Katedre maľby Fakulty výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici (školiteľ doc. Mgr. art. Ján Triaška, ArtD.) V praktickom výtvarnom umení skúma hybridný potenciál maľby a intermediálne presahy, venuje sa posthumanistickým teóriám a inštitucionálnej fragmentácii.
Svoju tvorbu prezentoval na samostatných a kolektívnych výstavách na Slovensku a v zahraničí (Nová skutočnosť / Krokus Gallery /BA/ & Stredoslovenská galéria /BB/, No Go No Reply / Kunsthalle /KE/, Join the Dots / Salone degli Incanti /Terst / ITA/ a i.). Kurátorsky pripravil výstavy Still Not It / Klub /KE/ s Ivanou Komanickou /, Till the End of the World / Industra / Brno /CZ/, ako programový riaditeľ a kurátor pripravuje projekty pre EQO Spišský Hrhov (Čerstvé ruiny / Antiplenér, Transienty, Sacre-con, Malé Veci, CruciFiction a i.). Žije a tvorí v Levoči.
---
Toto je sebakolonizácia západným neoliberálnym naratívom po 89, ktorý ako upozorňuje Boris Groys, sa prejavuje práve dôrazom trhu s umením na multiplikáciu ako subjekt množenej singularity. Pre vnímanie tela a telesnosti touto optikou používam pojem opustené telo. Problematika umeleckej produkcie postfordizmu vymedzený pre súčasnosť relevantného umenia na postkoncept ponúka reakciu cez premostenie filozofie s umením, rozchod s estetickou autonómiou, akcent na dematerializáciu, deskiling a miestnu špecifikáciu, nomádstvo, čím vytvoríme umelecké dielo, ktoré bude vyhodnocovať proces, nie výsledok.
Telo je prvá abstrakcia.
Telesnosť mimetických charakteristík zvulgarizovala a systém ju skapitalizoval do komodifikovateľných foriem. Odpovedám abstrahovanou formou, plochami a povrchmi, vrstvami násilia, ako ich definuje Mark Bradford. Projekt sa zameriava na pojem tela a telesnosti v súčasnom vizuálnom umení, kde stotožňujem výklad pojmu telo („body“ – stavba) s vnímaním média ako artefaktu.
Táto téza sleduje výskum hybridného potenciálu obrazu, ktorý predpokladá posun od mimetického zobrazovania, kontextualizuje proces svojho vzniku, a následnú exponáciu formou vystavenia.
Komodifikovaný závesný formát je narušovaný intertextuálnou skladbou, svojím prostredím, vznikom. Takto definované médium reaguje na fenomén telesného „zušľachťovania“, stratégie vizuálnej manipulácie do vnímania fyzickej vzhľadu ako tvorby identity. Biochemická kultivácia, inštruktážne návody mediálnych foriem lifestyleových časopisov, videí, couchingu nie sú novotvarmi – využívala ich propaganda nacizmu (vulgárne rasovo), komunizmu (spartakiády), neoliberalizmu (fitness) – vidím tu koreláciu nástupu extrémizmu v súčasnosti s newspeakom mainsteamových návodov „starostlivosti o telo“.
Zámerom je post-humánny inštalačný environment s odkazmi na apropriovaný materiál a intermediálny špekulatívny hyperobraz, kde jednotlivé diela sú nedeliteľnou súčasťou budovania naratívu. Pre praktickú realizáciu to predpokladá sériu diel rôznych médií, ktoré tematizujú afekt, výkon, náraz, fragmentáciu procesu. Maľby atakované gestickým zásahom, ako indiferentné prostredia syntetickej telesnosti. Hybridné malé objekty ako analytické konštrukty apropriovaných materiálov a syntetických látok.
Text: Adam Macko
Vstup je iba v ochranných rúškach
Financované z vlastných zdrojov
