Zóny obývania

Architektúra bývania, dispozičné riešenia vlastných štyroch stien, predmety a sociálne interakcie v priestore, ktorý sa považuje za súkromný, otvárajú otázky osobnej ale aj kultúrnej identity, generačného nazerania, pamäte a medziľudských vzťahov.

Tomáš Džadoň v práci Ochočený panelák (v slovenskom preklade „zdomácnený“ panelák) z roku 2010 vytvoril z panelákového bytu jeho rodičov model rodinného domu. Prostredníctvom architektúry socialistického bývania, ktorá mu je známa a blízka – panelák nazýva svojím rodným domom – sa Džadoň vyjadruje k tomu, ako sa dnes dá vysporiadať s minulosťou a ako zadefinovať jej hodnoty v súčasnosti. Vplyv obytnej architektúry ako intímneho súkromného priestoru považuje za mimoriadne dôležitý v živote každého človeka.

Rakúska výtvarníčka Marianne Lang sa vo svojej tvorbe programovo venuje fenoménu priestoru a architektúry a skúma ich psychologický rozmer. Vo videoinštalácii Rainy days (2010) zobrazila izbu v dome jej rodičov. Statická kamera sníma vyprázdnený priestor, menia sa len svetelné podmienky, noc strieda deň. Obraz reality sa postupne mení vo fikciu, až zistíme, že izba nie je skutočná, ale že ide o model izby, ktorý Lang vytvorila z kartónu. Predstava domova ako reálneho priestoru sa stáva ilúziou.

Monogramista T.D sa v sérii obrazov Sťahovania a núdzové úniky (2000–2007) rozhodol „portrétovať“ svojich priateľov-umelcov, teoretikov a zberateľov prostredníctvom pôdorysov ich obydlí, do ktorých realizoval textové a maliarske intervencie. Geometrickú schému obývaného priestoru spracoval v duchu abstraktnej maľby predstaviteľov moderny ako Pieta Mondriana či Lajosa Kassáka. Hravou formou sa tak vyjadril nielen ku každodennej existencii človeka v sieti vlastných štyroch stien ale aj ku vzťahu moderny a postmoderny. Výtvarný teoretik Daniel Grúň to vyjadril slovami: „Ak dejiny umenia chápeme ako otvorený archív, kam sa ukladajú stopy kultúrnej pamäti, potom tieto kompozície predstavujú metaforicky, ako aj doslovne realizované úniky a sťahovania v archíve dejín umenia…" (Grúň in: Nie som autor, som metafora, 2011, s. 338pp)

Práca s pamäťou a vizualizovanie spomienky v čase a v priestore je motívom viacerých diel Pavly Scerankovej. V sérii fotografií Bunker (2006) zaznamenáva spomienkovú performance na kreslo v obývačke jej rodičov. Pomocou kartónovej makety pripomínajúcej zabstrahovaný tvar gauča re-konštruuje obývačkové hry z detstva. Kartónový objekt evokuje sochársky model ako prvotnú a nie definitívnu skicu tvaru, čím posilňuje myšlienku neustále sa meniacej spomienky, jej modelovosť v reálnom časopriestore. Sceranková sa počas akcie ukryla do vnútra objektu, tvarom pripomínajúceho domček. Spomienka na detstvo sa pre ňu stala novou realitou, v ktorej metaforicky „pobýva“. Vo videu Úkryt (2006) autorka v bizarnej scéne zabalenia sa do nadrozmerného papierového vreca realizuje ďalšiu performance, v ktorej reflektuje medziľudský vzťah ako bezpečný prístrešok, ktorý človeka na jednej strane ochraňuje, no môže byť aj bariérou v slobodnom pohybe.