Veronika Bromová: Správa z Chaosu

Typologicky – tematikou, obsahom i použitou výtvarnou stratégiou sú vzdialené od snímok z 90. rokov. Viac ako predtým v nich do popredia vystupuje performatívny (akčný) moment, ktorý vzniku fotografie predchádza a definuje jej podobu.

Autorka neprerušila kontinuitu seba-referenčného zobrazovania, kde prostredníkom vyjadrenia je jej telesná schránka, no zásahy do nej digitálnymi (postfotografic­kými) úpravami alebo priamymi fyzickými manipuláciami i deformáciami tela pred vznikom snímky, už nie sú tak určujúce.

Naopak, je ním inscenovanie tela v privátnom evente (krátkej akcii), respektíve jeho štylizácia, nezriedka smerujúca k podobe portrétu. Dôležitou je situácia – komponovanie záberu spravidla v prírodnom prostredí, no i kontexty, ktoré sa k nemu viažu.

V snímkach došlo k viditeľnému odklonu od nazerania na telo výlučne cez jeho fyzické koordináty a nastúpilo seba-videnie a následné referovanie o sebe v radikálne inom, dá sa povedať – aj archetypálnom – modeli spodobujúcom existenciu človeka v prírode, s dôrazom na vyjadrovanie rešpektovania pravidiel ich vzájomnej interakcie a hľadania rovnováhy medzi nimi.

Výrazný podiel na zmene paradigmy videnia autorky zohrávajú miesta vzniku jej fotografických záberov. „Chaos“ tak nie je iba referenciou o permanentnej potrebe definovať si svoj status v rozporuplnej a hodnotovo rozkolísanej podobe dneška, súčasne odkazuje na miesto, kde výtvarníčka aktuálne žije – usadlosť na Vysočine s rovnomenným názvom, ktorej charakter ovplyvňuje jej úvahy o rovnováhe medzi prírodným a umelým (civilizačným) elementom.

Fotografie Veroniky Bromovej majú korene v autopsiách z jej každodenného života, pričom dôraz na politikum privátna popri snahe demonštrovať možnosť harmónie i stability koexistencie človeka a prírody, v nich však stále zostáva viditeľný.

Veronika Bromová (*1966) patrí do silnej generácie výtvarníkov, ktorí sa etablovali na českej scéne začiatkom 90. rokov.

Fotografie, aktuálne prezentované v Galérii FAICA, môžu byť pre diváka, ktorý si pri jej mene vybaví povestné anatomické „prieniky“ do ženského tela, prekvapením. Oproti týmto veľkoformátovým c-printom, ktorými je v slovenskom prostredí hádam najviac známa – v nedávnom období tvorili súčasť výstav Autopoesis (SNG, 2006) a Inter-view I. (Nitrianska galéria, 2010), totiž už nešokujú expresívnym charakterom.

Pre spomínaný c-printový cyklus Pohledy (1996) – i v súvislosti s obdobím, keď vznikol – sa vžil spôsob interpretácie ako diel spadajúcich do oblasti feministického umenia, no dôležitým bolo čítať ich cez autorkin postoj, vyjadrený používaním ironického zveličenia a aj humoru, teda nie používaním výlučne feministickej optiky.

V snímkach z poslednej dekády, i napriek zníženej miere naturálnosti v zobrazení, je spôsob artikulácie výtvarníčky cez subjekt tela prítomný a dá sa povedať, že je stále typickou črtou jej tvorby.

Mira Sikorová-Putišová