Martin Gerboc tak nie je iba maliarom, jeho metóda je celistvejšia, zahŕňa aj ďalšie možnosti umeleckého vyjadrenia, skúma možnosti slova a myšlienky, aby v zásade neustále prichádzal k pocitom prázdnoty a nemožnosti vyjadrenia toho, čo stálo na prahu ideí a zaniklo skôr, ako získalo nejaký všeobecnejší význam či tvar.
Tvorba ako nekončiaci súboj s pocitom ticha, márnosti a vyprázdnenosti, s nekonečnou samotou a neschopnosťou sa aspoň priblížiť k chcenému.
Vanitas sa ako leitmotív prelína a objavuje v celom doterajšom Gerbocovom diele, je akousi hroznou múzou, ktorá núti umelca k tvorbe, znovu a znovu sa vracať k márnym a dopredu prehraným pokusom o zobrazenie existenciálneho rozmeru ľudského bytia.
Gerbocova vízia sveta je neúprosne kritická, neľútostná i kruto cynická.
Scény z obrazov Martina Gerboca sú zdanlivo cudzie, nepatria nikam, sú nočnou morou všetkých a nikoho, sú to obrazy nevidené a nevideného. Gerbocove obrazy v pravom zmysle nie sú, neexistujú, sú to myslené ideje a vízie, ktoré sú poprené skôr, ako sú dokončené, skôr ako olej a akryl zaschne na plátne.
Otto M.Urban





