Galandovci

Konkrétne predstavuje príbeh deviatich slovenských výtvarníkov, ktorí boli v rokoch 1957 – 1969 príslušníkmi Skupiny Mikuláša Galandu (Andrej Barčík /1928 – 2004/, Anton Čutek /1928 – 2002/, Vladimír Kompánek /1927 – 2011/, Rudolf Krivoš /1933/, Milan Laluha /1930 – 2013), Milan Paštéka /1931 – 1998/, Andrej Rudavský /1933/, Ivan Štubňa /1926 – 1994/ a Pavol Tóth /1928 – 1988/), no po roku 1970 už len ôsmich, pretože Anton Čutek sa od aktivít Skupiny Mikuláša Galandu dištancoval. Pravda, ani úradná likvidácia Skupiny Mikuláša Galandu nič nezmenila na fakte, že v širších kultúrnych kontextoch jej príslušníci neprestali byť vnímaní ako galandovci.

Pretrvávajúce umelecké a duchovné spoločenstvo galandovcov predstavovalo a stále predstavuje predovšetkým výtvarné kvality, ktorými sa uviedli v prvej polovici šiestej dekády 20. storočia. Čiže predstavuje cestu od rebelantského gesta rovno do centra kultúrneho procesu moderného výtvarného umenia na Slovensku.

Pochopiteľne, že po meravých rokoch husákovskej normalizácie sa stali pri svojom návrate z alternatívnej kultúry neraz až heroizovanými klasikmi. Výstava v Danubiane preto položila dôraz na kvalitné pripomenutie včasných diel jednotlivých autorov, najmä zo zbierok galérií, a na také diela, ktoré neboli z rôznych dôvodov prezentované prinajmenšom päťdesiat rokov.

Výstavu sprevádza knižná publikácia Galandovci, v ktorej sú publikované aj pozoruhodné dobové materiály.