Vravieva sa: oči sú bránou do duše. Ale čo ak oči chýbajú? Čo ak je všetko skryté…
Výstava Duše v skrýši prezentuje bezhlavé torzá, deformácie hlavy i zahalené telá a kladie si otázky, nakoľko sú tieto absencie tvárí u vybraných umelcov (ne)vedomé a nakoľko sa jedná o umeleckú stratégiu a zámer. Rovná sa táto strata výrazu automaticky strate identity zobrazeného?
A ak sa posunieme od čisto vizuálnej projekcie odosobneného tela k latentným rovinám vnímania – akú rolu zohrávajú pri tvorivej činnosti vnútorné pohnútky umelca?
Môžu viesť až k zámernému vymazávaniu a fragmentarizácii tela? Stávajú sa potom tieto telá prázdnymi škrupinkami, bábkami bez duše, alebo naopak získavajú nový rozmer a hĺbku?





